Sabovci z Prievidze rodákom...

Sabovci z Prievidze rodákom...

Dokumentárne filmové hody v Kulpíne
 
Ide o nanajvýš zaujímavé dokumentárne filmy s dobrodružnou tematikou o hľadaní, objavovaní a nachádzaní neznámych miest na našej planéte a krásach Slovenska z pohľadu, z akého ich málo poznáme. Filmy sú z produkcie, vo svete už dobre známeho – producenta, kameramana, režiséra, ale i cestovateľa Paľa Barabáša. Premietanie sa uskutoční v dňoch 24. -27. mája v sále KUS Zvolen a o tento nevšedný dar sa postarajú Anna a Ján Sabovci z Prievidze. Ukážky filmov tu: http://www.k2studio.sk/
 
foto
 
Každý z Barabášových filmov prináša ďalší kameň do mozaiky výpovede o prírode a ľuďoch v nej. Odhaľuje miesta, možno posledné nedotknuté civilizáciou, kde ešte človek, aj v extrémnych podmienkach, dokáže žiť v absolútnej harmónii s prírodou.
 
Program sa začne vždy so začiatkom o 20:00 hodine
 
štvrtok 24. mája 2012
• Tatry – Divočina zamrznutá v čase (52 min., 2007)
• Film o časových pásmach (asi 15 min)
• Carstensz – Siedma hora (65 min., 2008)
 
piatok 25. mája 2012
• Horná Nitra – dokumentárny film o regióne (25 min.)
• OMO – Cesta do praveku (68 min., 2002)
 
sobota 26. mája 2012
• Tatry – (11 + 13 min.)
• Mongolsko – V tieni Džingischána (61 min., 2010)
 
nedeľa 27. mája 2012
• Bojnice – dokumentárny film o Bojniciach, perle hornej Nitry (25 min)
• 118 dní v zajatí ľadu (57 min., 1998)
• BONUS – Patrícia Janečková, 14 ročná operná speváčka, víťazka súťaže Česko-slovensko má talent (48 + 40 min.)
 
foto
 
KTO JE PAĽO BARABÁŠ?
Pavol Barabáš (1959) je autorom mnohých filmov o Vysokých Tatrách. Verejnosti je skôr známy s tvorbou horských a dobrodružných filmov. Nakrúcal v neprístupnej divočine, dravých riekach, na ľadových štítoch i hlbokých jaskyniach ďaleko od civilizácie. Rád vyhľadáva príbehy, v ktorých sa človek dostáva až za hranicu svojich možností. Fascinuje ho každé stretnutie s cudzou kultúrou. Priťahujú ho územia tibetského budhizmu, ale i prírodných ľudí ukrytých hlboko v džungli. Jeho filmy sú o tom, ako by sa človek mal správať k tejto Zemi. Má za sebou niekoľko objavných expedícií, od nájdenia civilizáciou nedotknutých ľudí doby kamennej v pralesoch v Novej Guiney, cez spoluobjavenia megajaskyne na stolovej hore Chimantá až po absolvovanie prvého prechodu Ellsworthovho pohoria v Antarktíde. Pešo dosiahol Severný i Južný pól, žil s Pygmejmi v Kongu, prešiel najťažší kaňon sveta Trou de fer. Za svojich 30 filmov dostal množstvo ocenení po celom svete. A hovorí si, že je Prievidžan.
 
ZA KAMEROU
Pavol Barabáš začal profesionálnu kariéru filmára v Športfilme, kde sa vyrábali metodické dokumentárne filmy. „Tam som prišiel o ideály o profesionálnom športe. Keď som prenikal do športového zákulisia, videl som, že nie všetko je také čisté, ako sa zdá na obrazovkách. Lákali ma preto skôr dokumenty o horách, o ľuďoch v nich a o športoch, ktoré som mal rád – lyžovanie, skialpinizmus, horolezectvo či horské maratóny. Začal som ako režisér robiť prvé filmy z prostredia hôr, po revolúcii (1989) som robil reklamné spoty, teraz sa im venujem v K2 studiu. Rád spracovávam témy, ktorým rozumiem - o horách, športe a vôbec o ľuďoch z hôr. Dokumentárne filmy sú o skutočných ľuďoch a ich osudoch, ja sa ich snažím tvoriť takým spôsobom, aby ľudia v nich našli myšlienky a hodnoty, ktoré ich posunú ďalej.“
 
CESTOVATEĽ, KTORÝ NERÁD CESTUJE
„Všeobecne nerád cestujem, ale keď sa dostanem s ruksakom na pleciach a kamerou do nejakej zaujímavej krajiny, kde môžem žiť len s domácimi ľuďmi, spoznávať ich filozofiu života, som veľmi spokojný. Lákajú ma ťažko prístupné miesta, kde sa zakonzervovala pôvodná kultúra, kde sa môžem dostať len po vlastných, kde nie sú turisti a kde je potrebný aj nejaký športový výkon. Najprv som chcel tieto miesta len poznať, teraz sa chcem o svoje zážitky podeliť prostredníctvom filmu,“ priznáva sa filmár a režisér.
 
Každý z jeho filmov prináša ďalší kameň do mozaiky výpovede o prírode a ľuďoch v nej. Odhaľuje miesta, možno posledné nedotknuté civilizáciou, kde ešte človek, aj v extrémnych podmienkach, dokáže žiť v absolútnej harmónii s prírodou. „Fascinujú ma vzťahy v rodinách, ich súdržnosť a to, ako sa deti nežne starajú o svojich malých súrodencov. Na cestách po Tibete som si uvedomil, čo ma vlastne na našej civilizácii mrzí. Na rozdiel od tibetských detí, ktoré sú prirodzene učené k láske ku všetkému živému sa naše deti riadia vlčími a materiálnymi zákonmi, ktoré odpozorovali nielen od seba v škole, ale môžu to dennodenne sledovať v médiách a od nás, dospelých,“ dodáva zo svojich cestovateľských postrehov.
 
PRÍŤAŽLIVOSŤ TATIER
V poslednom čase vidieť Barabáša často vo Vysokých Tatrách. Pochopiteľne, s kamerou. Na tieto naše miniveľhory nedá dopustiť a tvrdí, že patria k najkrajším. Možno aj preto medituje nad tým, v čom je ich sila, akým magickým putom vťahujú vnímavého človeka do svojej náruče, možno preto okom kamery zachytáva Tatranskú príťažlivosť. „Už na základnej škole som sa dostal medzi horolezcov. Odvtedy som všetok voľný čas strávil v horách. V šestnástich rokoch som začal ako študent cez prázdniny nosiť na Zbojnícku chatu, aby som bol v Tatrách čo najdlhšie. Desať fantastických sezón som spoznával nielen tieto hory, ale aj osudy ľudí, ktorých Vysoké Tatry ovplyvnili,“ spomína na prvé kontakty s príťažlivosťou Tatier. „Vo filmoch z prostredia Vysokých Tatier chcem hľadať odpovede na otázky, prečo človek do týchto hôr chodí, čo ho tam láka, ženie, prečo sa tam cíti tak dobre a odchádza z nich taký očistený. Naše hory majú v sebe ťažko opísateľnú energiu“ dodáva Paľo. Napriek problémom s nedostatkom financií, svoj trochu nákladný filmársky koníček, dokáže dotiahnuť do konca, a preto jeho filmy možno vidieť na mnohých medzinárodných festivaloch horských a dobrodružných filmov.

Komentárov  

0 #1 novinarka 2012-05-24 05:35
ODROČUJE SA premietanie dokumentárnych filmov. Dnes je Spasovdan - kulpínska slava a od zajtra sú Dni Petrovca - to boli hlavné dôvody na odročenie podujatia. Organizátor prosí o pochopenie.
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články