Múdro starnúť...

Múdro starnúť...
 
Október je už tradične zasvätený úcte k starším... „Postoj, chvíľa, si krásna“, zaznelo kedysi dávno z úst klasika. Zastaviť čas však nedokážeme. V spomienkach si ale môžeme vrátiť nielen tú, lež všetky vzácne chvíle prežité v minulosti. Život nás neprestajne ženie vpred a ručičky času sa otáčajú. Pritom nás učí a núti, prijať všetko – i radosť i bolesť. Učí nás i smelo hľadieť do budúcna... A za žiadnych okolností nestrácať nádej. „Pri vnútorných bojoch, ktoré človek vedie sám so sebou a s neznámymi silami v sebe, viac než inde platí pravidlo: nikdy sa nevzdávaj.“- Napísal nobelovec Ivo Andrić, ktorého 120. výročie narodenín si pripomíname tiež v tomto mesiaci.
 
foto
 
Toľkých vecí v živote sme sa báli. A nemali sme. Mali sme žiť.
 
Ustarané sny, ustarostené myšlienky, nestráviteľný strach...zo straty každej jednej vzácnej spomienky... Aj preto je dakedy náročné porozumieť starším ľuďom. V mladom veku si to azda ani neuvedomujeme, no keď leto nášho žitia prejde nebadane do jesene, vnímame pominuteľnosť času oveľa nástojčivejšie. Skúsenosti a zážitky sa striedajú s obavami...
 
Akosi automaticky od starších ľudí očakávame, že budú absolútne vyrovnaní so životom. Niekedy to však jednoducho nedokážu. Ktovie prečo, ale nie každého ťažký život zocelí... A okrem toho a napokon, všetci starí ľudia sú istým spôsobom ako malé deti, ktorým treba občas čo-to odpustiť...
 
Vraví sa, že staroba je múdra. Lenže zmúdrieť naozaj nie je jednoduché ani vo vysokom veku. Vždy je to za cenu mnohých chýb, prehreškov a omylov. Vyžaduje si to pokoru a kus odvahy zmieriť sa s vlastným osudom. Len tak možno nadobudnúť vnútorný pokoj a zduchovnieť. Ak sme ochotní múdro zostarnúť, zaradíme sa k tým, ktorí budú rozdávať okolo seba radosť. Iba tak, nezištne... A to si rozhodne zaslúži všeobecný obdiv!

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články