- Podrobnosti
-
Uverejnené 3. 02. 2009
„ Z umenia sa nežije. Žije sa za umenie“.
Na kus reči s herečkou Dankou Hriešikovou z Kovačice
Osobný preukaz:
Meno: Danka Hriešiková
Bydlisko: Kovačica
Láska: Herectvo
Roly v predstaveniach: Nože v sliepkach, Plešivá speváčka, Klinč, Ruzzante na ceste – Muška a Bilora, Posedenie s Ch. Bukovským, Sklenený zverinec, Nebojsa
Réžia: Popoluška, Morská soľ, Pohreb
Asistentka réžie: Malá balkánska pornografia alebo Prebuď sa Katarína, Hráči, Stroskotanci.
Tvoje začiatky?
- Do divadla som sa dostala celkom náhodou. Najprv som robila
asistentku v ochotníckom divadle v Kovačici. Zistila som, že ma to
zaujíma a že ma baví. Vždy som však mala vôkol seba dobrý team,
výborných kolegov, ktorí mi vlastne aj ukázali, že čo je to herectvo.
Najzaujímavejšie pri herectve je akurát to, že môžeš byť čokoľvek a
ktokoľvek. Môžeš byť čím chceš. To je vlastne o tom, že ako sa človek
môže a dokáže transformovať.
Najobľúbenejšia postava, ktorú si doteraz stvárnila?
-
Definitívne postava v predstavení Klinč. Možno je to tým, že to bol môj
začiatok... Bola to prvá seriózna postava, ktorú som stvárnila a asi
som na nej aj najviac pracovala. Je to moja prvá hlavná postava v
nejakom predstavení a vôbec, bol to môj prvý angažmán v profesionálnom
divadle. No každá postava má svoje vlastné čaro a každá má to nejaké
miesto tu – vo mne, v mojej duši.
Najkrajšia časť práce?
- Najobľúbenejšie sú mi
skúšky. Keď vyjdeme na javisko a každý z nás začne vydávať zo seba tie
najlepšie idey, ktoré má, samozrejme, aby si čím lepšie stvárnil svoju
postavu.
Dá sa z herectva vyžiť?
-
No, to sa ma nepýtaj také otázky. Samozrejme že sa nedá, aspoň nie u
nás. Keby som nakrúcala film dakde v Hollywoode, tak možno... Môžem
skonštatovať, či zopakovať slová, ktoré už predo mnou povedali múdrejší
ľudia: „ Z umenia sa nežije. Žije sa za umenie“.
Ako potom pretrváva kovačická insita?
- Ja som urobila asi veľkú chybu, mala som sa aj ja zaoberať
maliarstvom (smiech). No, neviem. Každý maliar si môže namaľovať obraz
a potom ho predať za nejakú sumu, nie? Ja si môžem urobiť postavu, ale
komu ju predám?
Z čoho potom žiješ ty?
-
Mám ešte jednu prácu. Takže, chodím do práce a stane sa, i keď
zriedkavo, že aj oddychujem... Robím asistentku v právnickom podniku.
Herectvo je tvojou prvou láskou ale je tu aj réžia?
-
V mojom živote sa všetko deje akosi náhodne a tak aj tento krok bol
náhodný. Tak sa stalo, že som zoskupila skupinku stredoškolákov z
kovačického gymnázia a urobili sme predstavenie pre mládež. Bolo to
predstavenie pod názvom Popoluška – a... podarilo sa nám to. Ďalej táto
cesta voľne (či svojvoľne) pokračovala a urobili sme predstavenie pod
názvom Morská soľ. Potom to bolo predstavenie Pohreb. S predstavením
Morská soľ sme sa zúčastnili na mnohých festivaloch a v Sente sme sa
umiestnili na treťom mieste v rangu najlepších predstavení vo
Vojvodine. Vtedy som dostala cenu za najlepšiu režisérku – ochotníčku.
Zostávam
však pri tom, že ja som herečkou a nie režisérkou. Réžiu nepoznám a ani
sa nesnažím si to naštudovať. Proste aj tie moje predstavenia robím v
duchu herectva, snažím sa z hercov dostať ich vlastný maximum ale
nechávam im slobodu, aby si sami budovali svoje postavy. Ja ich iba
usmerním, keby bolo treba. A to réžia nie je. Takže aj predstavenia sú
predovšetkým herecké, vidno v nich skorej tú hereckú prácu, než
režisérsku taktovku.
Má divadlo budúcnosť?
-
V prípade, že sa obecenstvo nevráti do divadla, ťažko že prežije. Tu
ide najmä o ochotnícke divadlá. Súčasný tempo života je iný, než tomu
bolo skôr, ľudia majú strašne veľa záväzkov a v tom všetkom sotva
nájdete osobu, ktorá sa rozhodne svoj čas a seba obetovať za akési
umenie, len tak – z dobrej vôle, keď z toho nemá žiadny materiálny
zisk. V ochotníckom divadle sa už dlhšie stretáme s tým, že nemáme
nových, mladých hercov. Pritom, ani tie podmienky na prácu z ochoty už
nie sú ako kedysi. Okrem dobrej vôle, potrebné sú aj peniaze a tých
veru niet.
Keď ide o profesionálne divadlá, tu je už situácia trochu iná a myslím
si, že profesionálne divadlo má budúcnosť. Má svoje publikum a každé
predstavenie má svoje obecenstvo. A je to publikum, ktoré chodí do
divadla pravidelne a takmer na každé predstavenie.
A
zasa je tu aj rozdiel v divadelnej činnosti a podmienkach v mestách a v
menších prostrediach. Dokonca, aj štruktúra obecenstva sa líši. Na
dedinách sú ešte zaujímavejšie pravidlá. Ľudia sa navzájom poznajú a
presne sa vie, kto do divadla chodí a kto nie. Okrem toho, aj divadlo
je otázkou trhu. Preto v mestách predstavenia vedia byť spravidla
kvalitnejšie, lebo je väčšia aj konkurencia.
Všimla som si, aspoň keď ide o ochotnícke divadlá, že najviac
obecenstva majú komédie. Je to aj o podmienkach v akých žijeme, človek
si radšej príde pozrieť niečo vzletné a veselé, pričom sa dobre pobaví,
než by sa mal aj v divadle trápiť s problémami a odísť domov vycivený a
ubitý predstavením, hoci by ono bolo fakt kvalitné.
Prečo zostať hercom navždy?
Preto, že radosť, ktorú cíti po dobre stvárnenej role a radosť, ktorú
pocíti keď zhasnú svetlá na javisku, spustí sa opona a zo siene sa
ohlási frenetický potlesk, je jednoducho ale fakt ničím nenahraditeľná.
Kovačický herci (Danka v strede)
Klinč
Andrea Speváková