Paláriková Raková tlieskala Divadlu VHV z Báčskeho Petrovca

Paláriková Raková tlieskala Divadlu VHV z Báčskeho Petrovca
 
V Čadci na 46. ročníku národnej súťažnej prehliadky ochotníckych divadelných súborov s inscenáciami pôvodnej slovenskej dramatickej tvorby Palárikova Raková sa zúčastnili aj petrovskí ochotníci. O ich vystúpení píše portál Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, a okrem iného uvádza: „Mimoriadnu pozornosť si zaslúžili aj naši krajania, ktorých v tomto roku prezentoval na Palárikovej Rakovej divadelný súbor zo srbskej Vojvodiny. Diplom a striebornú medailu J. Palárika udelila porota Divadlu VHV Báčsky Petrovec za pohostinné predstavenie Petra Serge Butka Óda na rovinu.
 
foto
 
 
Óda na rovinu ako prejav zemitej slovenskosti
 
Zakaždým je na prehliadke ochotníckych divadelných súborov zážitkom, ako si počínajú v tomto žánri Slováci žijúci v zahraničí. Tobôž, ak ide o prejavenie sa kumštu takej írečitej slovenskej pospolitosti, akou je slovenská národnostná menšina na Dolnej zemi. V kontexte Ódy na rovinu, hry, ktorú divadelníci z Divadla Vladimíra Hurbana Vladimírova (VHV) v Čadci uviedli, je však akiste nielen dobre vidieť a prežiť, ako si zároveň aj prečítať. A tak na dokreslenie súvislostí a emotívnosti z naplnenia hry, ktorú dolnozemci z Báčskeho Petrovca uviedli v piatkový večer, citujme slová Petra Serge Butka, režiséra Ódy na rovinu, ako ich uvádza na webovej stránke Divadla VHV Báčsky Petrovec:
 
„Pre mňa osobne je rovina vrcholom harmónie, ale takej, pri ktorej sám seba ako človeka postavím do tej najbezvýznamnejšej pozície, do oného budhistického – som nič. Lebo rovina, mne najbližšia je hladina oceánu. Pri pohľade na ňu človek nevidí nič, ale cíti sa pri tom veľmi malý. Vojvodinská rovina je odlišná. Je na prvý pohlaď živá a všade sa niečo deje. Človek sa musí neustále niekam pozerať, musí sa neustále vnímať, je vystavený sebe, pred zrakmi druhých. O čom teda skladať onú oslavnú báseň, onú ódu? Navyše, keď leto tu ponúka také pravdivé farby, paprikou počnúc a premenlivou farbou Dunaja končiac.
 
A nárečie? Je pre mňa bohatstvo. Ako Slovák, dávam hold úprimnosti petrovského nárečia, bez ktorého by naše predstavenie nebolo úplné. Umelecky sa o tom vyjadrovať, znamená vyrobiť gýč. Rozhodli sme sa teda pre tak trochu dokumentárny prístup. Začali sme sa s kamerou túlať Petrovcom i po okolí a hľadať príbehy, alebo si ich vymyslieť a potom premýšľať o tom, ako ich s obrazom zložiť dohromady. To celé so skupinou mladých ľudí, ktorých myšlienka na takúto prácu nadchla natoľko, že sa do nej ponorili. Už len ten zázrak že ich to zaujíma je pre mňa prekvapivý, veď mladých ľudí dnes zaujímajú úplne iné veci, než divadlo, oslavná báseň a nejaká ... rovina. Behom toho nášho potulovania sa s kamerou, pri odkrývaní starých príbehov, stretávaní miestnych ludí sme pomaly spoznávali a v sebe skladali onú oslavnú báseň, onú ódu. No a básne by sa nemali vykladať, báseň je určená srdciam nie mozgom. Slová našej básne sú v obrazoch, v hudbe, v pohyboch, v tieňoch, malých vtipoch ...“
 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články