- Podrobnosti
-
Uverejnené 15. 08. 2013
Samuel Borovský - prvý akademik z radov dolnozemských Slovákov
Samuel Borovský (1860-1912) sa narodil v Karavukove, základné vzdelanie získal od rodičov, nižšie gymnázium skončil v Bekessi, v Budapešti bol študentom evanjelického gymnázia a po úspešnej maturite v roku 1883 pokračoval v štúdiách dejín na budapeštianskej univerzite. Tu získal i hodnosť doktora historických vied. Slovenská verejnosť v minulosti nespomínala jeho neúnavnú prácu, pretože bol maďarónom. Jedno je však isté, ak by nebolo v tej dobe tak – ako bolo, nemali by sme prvého akademika z radov dolnozemských Slovákov a tiež ani jeho obrovské dielo o našich predkoch a osadách, ktoré zaľudnili.„Blízky rodák pivnickým Borovskovcom bol kancelárie maďar. vedeckej akademie direktorom a pôvodcom mnohých historických diel a článkov. Pôvod jeho hlásalo len jeho meno...“
Rod Borovskovcov je poľského pôvodu. Stadiaľ sa časť rodiny presťahovala
na Myjavskú pahorkatinu, kde získali pozemky. Nie všetci z rodu si však
vyslúžili šľachtické privilégiá. Deľbou majetku mnohí ochudobneli. Tak i
rodičia Samuela Borovského boli chudobní občania v Trenčíne, kde sa im
pred 230 rokmi 16. augusta 1783 narodil syn Samuel. Po rokoch školenia,
štúdií stal sa pomocným učiteľom v dedinke Krajné a potom i učiteľom v
Uhrovci a v Jaseni. V roku 1815 bol vysvätený za kňaza a stal sa
evanjelickým farárom v Jaseni na Morave. Bol ženatý so Zuzanou r.
Škultétyová. V Jaseni sa im narodili: Zuzana (manželka Róberta Šimona,
lekárnika v Petrovci), Eva-Emília (od roku 1830 manželka Juraja Hlaváča,
ev. farára v Kocure) Michal (26.9.1806 – 13.8.1836 Laliť, kde bol
farárom) a Karol (10.2.1820 – 12.10.1906 Pivnica).
V
roku 1821 Samuel Borovský prijal pozvanie a stal sa farárom v Kocure a
potom v rokoch 1823 až 1826 pôsobil v Šove, pri nemeckej cirkvi. Tu sa
rodičom Borovským narodil syn Pavel (1825 – 1891). Do Pivnice sa
presťahovali v roku 1826 po smrti Pavla Križana a tu svetlo sveta uzrel i
ďalší ich syn Gustáv – Alexander (7.1.1828 – 4.2.1829) V Pivnici
Borovský pôsobil do smrti v roku 1860.
Predposledný
Borovských syn Pavel základné školenie získal v Pivnici a potom
vyštudoval geografiu – zememeračstvo. Oženil sa so Emíliou r. Becherová,
rímskokatolíckeho vierovyznania. Počas prác na regulácii Dunaja pri
Bacsordasi, teraz Karavukovo, asi 25 km severozápadne od Pivnice, na
svet im prišiel 25. októbra 1860 chlapec, ktorému dali krstné meno po
starom otcovi: Samuel. Možno to bolo z dôvodu, že sa staručký pán farár
nedožil narodenia svojho vnuka, umrel pár dní pred jeho narodením
16.10.1860. V manželstve Borovský – Becherová mali i ďalšie deti
narodené a pokrstené v Pivnici. Karol – Ľudovít – Ján sa narodil 15.
apríla 1862, František – Štefan – Gustáv 31. júla 1865 a Ľudovít –
Daniel – Róbert Borovský na svet prišiel 2. júna 1869. Je možné, že táto
rodina bola i početnejšia, ale niet údajov o ďalšom potomstve.
Samuel Borovský
Samuel
Borovský základné vzdelanie získal v rodine a 3 až 5 triedu v
Nagyszalontári (teraz pohraničie s Rumunskom), kde otec ako zememerač
pracoval. Nižšie gymnázium skončil v Bekessi, mestečku v békešskej
oblasti. V roku 1876 pokračoval vo vzdelávaní v Budapešti. Bol študentom
evanjelického gymnázia a po úspešnej maturite v rokoch 1879 až 1883
pokračoval v štúdiách dejín na budapeštianskej univerzite. Tu získal i
hodnosť doktora historických vied.
Už
v roku 1882 sa stal úradníkom – pokladníkom Maďarskej akadémie vied
(MAV). Počas predsedania MAV Mórica Lukáča (Móric Lukacs) a Lóňaja
Meňherta (Lónyay Menyhért) bol zapisovateľom, potom tajomníkom a v
rokoch 1884 – 1894 archivárom akadémie. Vedúcim kancelárie MAV sa stal v
roku 1894 a tento post vykonával až do smrti. Zastupoval i funkcie
historického inštitútu, bol členom jeho direktória (od 1899) a
tajomníkom v období rokov 1909 – 1912. Spolu s Jánom Siklaym (János
Sziklay) redigovali zväzky vydaní z dejín miest a stolíc
Rakúsko-uhorskej ríše. Bol redaktorom historického časopisu, revue:
Storočie (Századok) v rokoch 1909 – 1912.
Jeho
prvotinou bola etnografická štúdia o dejinách Dákov (1883 Budapešt),
nasledovali dejiny Hunov a Avarov (edícia Svetové dejiny Temešvár –
1885). Rodinné styky Hunov a Maďarov (Etnografia 1894) tiež História
vzniku vlasti (Budapešt 1894). Dvojzväzkové dejiny Csanád vármegye
Története 1715-ig - Dejiny Čanádskej župy. A népvándorlás kora,
Sťahovanie národov – Veľké obrázkové svetové dejiny (Budapešt 1900), A
Nadlaki uradalom története –Dejiny nadlackého panstva, čo bola jeho
inauguračná práca pre akademickú hodnosť.
V spolupráci s Jánom Karačonim (János Karácsonyi) písal o Varadínskom
zámku, pevnosti v Smedereve, o Veľkej francúskej revolúcii 1-3 (Budapešt
1909). Samozrejme, zaznamenal i dejiny stolíc na území dnešnej
Slovenskej republiky a stolíc na území dnešného Maďarska. V jeho
autorstve či redigovaní existujú stovky textov a kníh sprístupnených aj
na internete.
Jeho
práce z dejín majú veľký význam aj pre naše, dolnozemské dejiny. Je
autorom, redaktorom a spoluautorom knižných vydaní: Bács Bodrog vármegye
(územie Báčky), Torontál vármegye (územie Banátu), v ktorých je
historický záznam pre takmer všetky osídlenia týchto oblastí, od ich
založenia až po rok vydania kníh. Knihy vyšli v rokoch zaznamenávania
jubilea uhorského štátu tzv. milénia - totiž tisícročia (906 – 1896) od
príchodu Staromaďarov, Uhrov do karpatskej kotliny.
Rukopis S. Borovského z listu ktorý napísal švagrovi do Pivnice, Jánovi Horvátovi, ev. farárovi
Slovenská verejnosť v minulosti nespomínala jeho neúnavnú prácu skrze
toho, že sa priklonil k Maďarom – totiž bol maďarónom. Jedno je však
isté, keby nebolo v tej dobe tak – ako bolo, nemali by sme prvého
akademika z radov dolnozemských Slovákov, jeho obrovské dielo o našich
predkoch a osadách, ktoré zaľudnili. Tunajšia tlač jeho meno spomenula
iba po jeho smrti, v texte, ktorý viacej hovorí o nás ako o jeho práci.
Politicko
spoločenský mesačník, majiteľa a redaktora Dr. Ľudevíta Mičátka,
Dolnozemský Slovák v piatom čísle v roku 1912 na strane 39 zaznamenal
úmrtie Samuela Borovského takto:
-
Samo Borovský, slov. rodák, nar. v Báčke, v Karavukove, zomrel na
porážku v Pešti. Nebohý bol blízky rodák pivnickým Borovskovcom a
zaujímal v maď. učenej spoločnosti popredné miesto. Bol kancelárie
maďar. vedeckej akademie direktorom a pôvodcom mnohých historických
diel a článkov. Pôvod jeho hlásalo len jeho meno.
Samuel
Borovský umrel v Budapešti 14. apríla 1912 roku. Mal za sebou 52 rokov
plodného života a odišiel v najtvorivejších rokoch, keď po ňom zostala
historická prázdnota z oblastí jeho vedeckého záujmu. Určite aj mnoho
nedokončených prác. Nebol ženatý, nemal potomstva, ale v jeho
spoločnosti mal brata Karola-Ľudovíta-Jána Borovského (15.4.1862 Pivnica
- ?), ktorý bol vysokým úradníkom na ministerstve poľnohospodárstva a
zaoberal sa prevažne vedeckou prácou a štatistikou. Po ovdovení menovaný
sa oženil so sesternicou z Pivnice, Gizelou-Annou-Idou (18.5.1891 v
Pivnici) a neskoršie tam žil ďalší Borovský – Oskar-Július-Karol
(24.12.1894 Pivnica – 1966 Tirgu Mures, Rumunsko), syn pivnického
pisára a hložianskeho notára (tiež maďarón) Kornela a Márie r. Leh-ová.
Bol to ďalší bratranec a neskoršie významný divadelný a filmový herec.
Ján Guba
O Samuelovi Borovskom aj TU
O rodine Borovskovcov, ktorá ovplyvnila život v Pivnici na obdobie dlhšie ako jedno storočie aj TU:
You have no rights to post comments