IN MEMORIAM: Mária Škantíková

Dnes v Báčskom Petrovci, v 91. roku života zomrela Mária Škantíková, rodená Čániová, odborná učiteľka matematiky na petrovskom gymnáziu, vdova po evanjelickom farárovi Pavlovi Škantíkovi.

 

IN MEMORIAM: Mária Škantíková

 

Mária Škantíková, vtedy Čániová (narodená 1924) na gymnáziu začala vyučovať onedlho po oslobodení v roku 1946. V tom čase na tejto škole existovalo iba osem tried. Boli to roky nadšenia plodiace nadšencov, čo svoju energiu, čas a prácu, seba celého dávali do služieb celku, úplne podriaďujúc svoj osobný záujem záujmom kolektívu. Osobne žijúc takmer na existenčnom minime úporne tlačili gymnázium dopredu. Boli to profesori priekopníci. V podmienkach kritického nedostatku odborných kádrov, profesori si priberali mnohé predmety a tak Mária Čániová prednášala matematiku, fyziku, chémiu ba aj slovenčinu. V roku 1957 dočasne opustila gymnázium. Dôvodom bol vydaj. V roku 1957 bol totiž Pavel Škantík zvolený za petrovského farára a v tom istom roku vstúpil do stavu manželského s Máriou Čániovou. Keďže v tom povojnovom období boli nanajvýš prísne pravidlá týkajúce sa náboženstva na škole, bolo priam neprípustné, aby manželka farára učila deti, mladá profesorka matematiky opúšťa gymnázium a plní si povinnosti vyplývajúce z úlohy farárovej manželky. Pracovať na škole nesmela, avšak keď sa situácia stala bezvýchodisková a deficit matematikov výrazný, roku 1961 na prosbu kolektívu sa na dva roky vrátila do práce. O sedem rokov neskôr situácia sa zopakovala a tak sa na gymnázium znova vrátila v roku 1970. Vtedy už neboli tak tvrdé obmedzenia v súvislosti s náboženskou orientáciou zamestnancov, takže v kolektíve zotrvala do výslužby v roku 1979. Posledné roky bola gymnaziálnou účtovníčkou. S manželom sa rozlúčila 1987 roku, po čom 28 rokov žila sama, keďže ich manželstvo zostalo bezdetné.

Pohreb bude zajtra 11. marca 2015 o 14,00 v dome smútku v Petrovci.

Česť jej pamiatke!

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články