SNS v spomienkach Daniela Pixiadesa

Na začiatku augusta každoročne sa v Petrovec konali Slovenské národné slávnosti.

Mládenci a dievky, oblečení v rôznych slovenských krojoch, predvádzali skupinové tance. Slovenská ľudová hudba ma priam opíjala a celé dni som sa hýbal v jej rytme. Večer som nevynechal programy a predstavenia, ktoré pripravili početné súbory. Sólisti spievali slovenské ľudové piesne. Kysáč mal viacerých dobrých spevákov. Bol som veľmi hrdý, že som z tejto dediny. Veľmi som túžil byť súčasťou toho všetkého a svojou tvorbou prispieť k pestrosti programu. To bol asi aj dôvod, prečo som tvoril! Nebolo sily, ktorá ma odtiaľ mohla vytrhnúť a presadiť niekde inde! To všetko bolo moje a ja som tam bol na svojom! A hľa, kde som sa nakoniec, nosený prúdom života, ocitol!

 

SNS v spomienkach Daniela Pixiadesa

 

Stál som v Báčskom Petrovci.

Ulice boli plné zelene. Do nozdier sa vdieral prach, ktorý sa zdvihol z cesty a prechádzajúcich áut.

Ponáhľal som sa do Vrbary. Cestou som stretol mnoho priateľov a známych. Všetci boli oblečení v nádherných slovenských krojoch. Sila ľudskej slobody žiarila ako slnko, a nikto nebol schopný odolať jej.

Stretol som sa s profesorom Michalom Cinkotským a jeho dcérou, ktorá mala na sebe iba časti z kroja. Tam bol Ján Kopčok, profesor a slovenský spisovateľ, Ján Kmeť, Ivan Križan, bez ktorého sa slávnosti nezaobišli, keďže bol zodpovedný za všetky aktivity, profesor Michal Filip, ktorý bol v košeli s vyšívanými ornamentmi...

Stretol som aj Tibora Königa, šéfredaktora Hlasu ľudu; Andreja Feketeho, Samuela Miklovica, ktorý pracoval v redakcii Hlasu ľudu, Ivana Majeru, Pavla Bartóka a mnohých ďalších, ktorí v tom čase svojim písaním vyzdvihli slovenskú národnú príslušnosť do nových nevídaných sfér.

.......

Pristúpil som bližšie k tribúne, sadol si, zapálil cigaretu a započúval sa do programu.

Pripadal som si ako novorodenec! V tej krásnej slovenskej košeli som sa hrdo prechádzal a cítil sa ako opravdivý Slovák. Práve vtedy som stretol Mirka Kriváka, s ktorým sme sa celý rok nevídali. Objali sme sa a on hneď začal chváliť moje básne, že je vraj nimi oduševnený.

Sledoval som program, ktorý pripravil Ivan Križan s fyzkultúrnikmi . Zohrané pohyby športovcov ma fascinovali. Vo všetkom som cítil oduševnenie, schopnosť, rovnováhu a silu mladej generácie, ktorá zaiste bola schopná vytrvať a do konca zrealizovať začatý proces budovania socialistického štátneho zriadenia. Celý program bol sprevádzaný búrlivým potleskom a ováciami. Dovtedy som nevidel tak veľa ľudí v rovnakom pohybe a v jednom rytme. Ako keby jedno telo vykonávalo celý súbor cvikov. Jeden ako všetci a všetci za jedného, všetko akoby v jednom dychu! Pobehoval som od známeho k známemu zdieľať svoje nadšenie.

Po ukončení programu všetci sa rozišli. Vrbara po polnoci spustla. Zostal som sám. Vedľa rybníka a bazéna som ešte chvíľku spomínal na dni svojho mládenectva.

 

Úryvok z memoárov Zápisky bez poradia I Daniela Pixiadesa

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články