V období I. svetovej vojny na týchto našich vojvodinských dolnozemských končinách žilo 60.121 Slovákov a vo vojne zahynulo 1.349, k čomu treba dodať ešte aj tých, ktorí zahynuli ako vojnoví zajatci a tých, čo zomreli na následky zranení, čiže vo Veľkej vojne padlo zhruba 3% slovenských obetí. Dokumentuje to náš historik Jaroslav Miklovic vo svojej knihe Zoznam vojvodinských Slovákov padlých vo Veľkej vojne 1914 – 1918. V knihe spresňuje, že najviac obetí bolo z Petrovca 192, Starej Pazovy 179 a Pivnice 143. „A prečo??? Za koho hynuli? A najťažšia otázka, na ktorú je dodnes veľmi ťažko odpovedať KOĽKÍ a KDE? Kde sú kosti našich predkov?" Pýta sa autor, ktorý touto publikáciou a zverejnením mien, ktoré sa mu podarilo zhromaždiť, stavia obetiam papierový písaný pomník. Na dnešnej prezentácii knihy, ktorá prebiehala v Galérii Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci sa na úvod prihovorila riaditeľka Múzea vojvodinských Slovákov Anna Séčová Pintírová.
Anna Séčová Pintírová prečítala recenziu Dr. Milana Micića, tajomníka Matice srbskej: „Jaroslav Miklovic ako historik, svojou prácou humanizuje historiografické bádanie: stredobodom jeho pozornosti je obyčajný človek, zmobilizovaný mladík zo slovenských osád vo Vojvodine, oblečený do rakúsko-uhorskej uniformy a hodený do veľkej európskej vojny, do veľkého masakra národov, najčastejšie do zákop galícijského frontu proti Rusku, ale i na druhé fronty, na ktorých krvácala rakúsko-uhorská armáda," uvádza Milan Micić hodnotiac, že v nehumánnej podstate vojny sa mená zahynutých vojakov vyjadrujú vo vojenských správach iba ako čísla strát, kým stratené životy sa v rodinách stávajú ukrutnou bolesťou. No, postupne sa aj tá bolesť utíši a časom a v historickej priamke sa aj na obete zabúda. „Jaroslav Miklovic svojou oddanou prácou zosobňuje históriu, znovu oživuje vo vojne stratené ľudské životy, postavuje im pomník na večné časy," píše v recenzii knihy, kde sa tiež uvádza, že je kniha akýmsi albumom úmrtí, vznáša sa nad ňou neviditeľný prach emócií hlbokého ľudského súcitu, ktorý tento zoznam smrtí činí otrasnou výpoveďou.
Dr. Milan Micić tiež podčiarkuje, že je poslaním historika, a teda aj Jaroslava Miklovica, aby zohnutý nad prúdom historického času, pozorne sledoval svoj slovenský národ v Srieme, Banáte a Báčke, národ odlúčený a vzdialený od svojho etnického jadra, v stálom boji o ochranu svojho bytia, kultúry, jazyka a kolektívnej pamäte.
Doktor Micić oceňuje, že materiál, ktorý zozbieral Jaroslav Miklovic, ako i jeho doterajšia historiografická práca, je hodnotným prínosom k zachovaniu slovenskej národnej identity.
Jaroslav Miklovic hovoril o tom, čo zavážilo pri jeho odhodlaní spísať mená slovenských obetí vo Veľkej vojne a ako zhromažďoval materiál. Obete nie sú čísla, ale sú to ľudia a majú aj svoje mená. Chcel ich preto zapísať. Narážal však na početné ťažkosti, počnúc od nezáujmu kompetentných po nedostatok peňazí. Prostriedky predsa našiel – knihu vyfinancoval MOMS Stará Pazova a tlačiareň Ondrej print-HD z Hložian ju zdarma vytlačila.
Kniha je dvojjazyčná, slovensko-srbská, má 79 strán a vyšla v náklade 500 výtlačkov.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)