Michal Godra sa narodil v Bohuniciach na Slovensku, v rodine vzdelaného evanjelického kňaza Michala Godru, člena Učenej spoločnosti banského okolia. Ľudovú školu navštevoval v rodisku a neskôr študoval v Banskej Štiavnici, Modre a Bratislave. V rokoch 1825 — 1827 študoval teológiu vo Viedni. Mladý Michal Godra prišiel do nášho báčskeho prostredia ako dvadsaťsedemročný a zostal tu do smrti. Najprv pôsobil ako súkromný vychovávateľ v rodine Tošu Stratimirovića v Kulpíne (1828-1831). V septembri r. 1836 nastúpil – zásluhou Karola Abafiho – za riaditeľa a profesora na seniorálnom slovensko-nemeckom gymnáziu v Novom Vrbase. Pôsobil tu vyše 30 rokov. Novovrbaská škola bola založená r. 1812 a patrila k bánskobystrickému dištriktu. Michal Godra si na novovrbaskom gymnáziu získal povesť dobrého pedagóga, za jeho riaditeľovania úroveň školy sa dvíhala a počet žiakov vzrastal, a to nie len evanjelických Slovákov a Nemcov, ale aj pravoslávnych Srbov.
Pri hrobe Michala Godru na petrovskom cintoríne
Michal Godra vyvíjal v našom báčskom prostredí veľmi užitočnú kultúrno-národnú činnosť a neraz dával báčskych Slovákov za príklad kultúrno-národným dejateľom na Slovensku, kde sa niektoré národnobuditeľské aktivity ťažšie realizovali ako u nás na juhu. Okrem toho Michal Godra aktivitu dolnozemských slovenských dejateľov vnímal ako aktivitu v záujme celého slovenského národa, ibaže ešte obohatenú o podnety zo srbskej kultúry. Z druhej strany usiloval sa tiež o čím živšie kontakty Srbov so Slovákmi. O tom písala vo svojej štúdii Dr. Mária Myjavcová, ktorá v nej uvádza:
„Významnou zložkou celoživotnej aktivity Michala Godru boli tiež jeho veľmi široké vedecké záujmy. Vyznačoval sa svojou pedagogickou aktivitou, bol dobrým znalcom jazykov, zaoberal sa botanikou, matematikou, sledoval literárnu tvorbu svojich súčasníkov, prispieval rozličnými článkami do časopisov, no zo všetkého si podnes najväčšiu pozornosť zasluhuje jeho úsilie o spisovnú slovenčinu. Michal Godra už pred Ľudovítom Štúrom, v prvej polovici 30. rokov 19. storočia navrhoval, aby Slováci mali svoju slovenskú spisovnú reč a sám sa pokúšal, podobne ako Samo Chalupka alebo Karol Kuzmány, písať jazykom, do ktorého vnášal prvky strednej slovenčiny, akú on poznal z rodného Hontu a z prostredia Slovákov v Báčke. Nástojil, aby Slováci mali slovenské noviny. V týchto veciach si písal aj s Ľudovítom Štúrom a keď sa Štúr, Hurban a Hodža rozhodli uviesť slovenčinu na stupeň spisovného jazyka, Michal Godra sa oduševnene pridal k nim. Aj napriek tomu, že mal isté výhrady voči Štúrovej kodifikácii a voči Štúrovmu pravopisu, v záujme spoločnej veci podporil Štúra a spolu s takými dolnozemskými horlivcami, ako bol petrovský kaplán Štefan Homola, evanjelický farár v Starej Pazove, Štefan Leška, evanjelický farár v Kovačici a banátsky senior Matej Ambrázy a s ďalšími rozširoval v našom dolnozemskom prostredí štúrovské knihy a s nimi aj nový spisovný jazyk. Túto svoju činnosť mohli úspešne konať medzi slovenským ľudom v Báčke, Banáte a Srieme aj vďaka tomu, že už pred nimi tu pôsobili takí národní horlivci, ako bol Samuel Babylon, farár v Silbaši, Ján Kutlík st., farár v Starej Pazove, Ján Tobiáš Langhoffer, evanjelický učiteľ v Starej Pazove, Kysáči a v Novom Sade."
V Kulpíne Godra nadviazal kontakty s Pavlom Jozefom Šafárikom a spolu s ním a Jurajom Rohoňom účinkoval v zakladaní učenej spoločnosti Societas slavica v Hložanoch. Zakladajúce zhromaždenie tejto spoločnosti pozdravil vzletnou ódou pod názvom Píseň k první schúzke a osobitnú ódu venoval Pavlovi Jozefovi Šafárikovi ako jej prvému predsedovi. Počas pôsobenia v Kulpíne Godra pokračoval v písaní klasicisticko-preromantických básní, zbieral kulpínske ľudové piesne, zaoberal sa jazykovedou, botanikou a matematikou a pracoval i na rozšírení a usporiadaní vlastnej knižnice. O tom svedčí i knižný katalóg (Catalogus librorum Michaelis Godra), ktorý zostavil v Kulpíne v roku 1830. Zaznamenal v ňom najprv knihy, ktoré si zadovážil do roku 1825, potom knihy získané v čase viedenských štúdií a v rokoch účinkovania v Kulpíne a Pešti (úhrnne 329 titulov). Od jesene 1834 sa v Pešti podieľal v činnosti Spolku milovníkov rečí a literatúry slovenskej a v rokoch 1835 – 1836 bol redaktorom almanachu Zora. V roku 1836 sa stal profesorom a riaditeľom nižšieho evanjelického gymnázia v Novom Vrbase. Tu pôsobil až do roku 1868 – toto sa o Godrovi dozvedáme z textu Samuela Boldockého zverejneného v brožúrke Významní Slováci v dejinách Kulpína.
Keď sa po rakúsko-uhorskom vyrovnaní r. 1867 pomery zhoršili a keď aj pre slovenské národné hnutie nastali ťažké časy, Michal Godra vyštvaný a sklamaný rezignoval z funkcie riaditeľa gymnázia a utiahol sa na odpočinok do Petrovca na faru k svojmu priateľovi Jurajovi Mrvovi. V Petrovci aj zomrel 1. marca 1874 a tu bol aj pochovaný, ibaže pri úprave petrovského cintorína zmizla stopa po jeho hrobe. Ináč Dr. Ján Kvačala v spomienke na strýka Michala medziiným poznamenal, že Michal Godra zomrel ako chudobný, ale že jeho bývalí žiaci mu na znak úcty a vďaky dali zhotoviť náhrobný pomník.
Na Dolnú zem sa po Michalovi Godrovi vybrali aj jeho mladší bratia. Samuel Godra, básnik, pôsobil v rokoch 1830-1836 ako levíta neďaleko Vinkoviec v Slavónii a potom sa vrátil na Slovensko a Jozef Godra bol učiteľom v Laliti. Dcéra Jozefa Godru bola matkou známeho slovenského vedca petrovského rodáka Jána Kvačalu.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)