Literárne okienko

Štefan Labáth a Oľga Rovnev

Dňa 17. mája 1921 v Petrovci sa narodil Štefan Igor Labáth. Na gymnáziu v Petrovci maturoval v školskom roku 1939/1940. Štyri roky pred ním na rovnakej škole maturovala aj Oľga Rovnjevová, ktorá zakončila štúdiá na Fakulte pre telesnú výchovu v Belehrade a ihneď sa aj zamestnala na petrovskom gymnáziu. V rokoch 1938 – 1953 vyučovala tam telesnú výchovu a ruský jazyk. Štefan Igor Labáth bol v tých prvých dvoch rokoch Oľginho pôsobenia na gymnáziu ešte iba žiakom. Či sa už vtedy zahľadel do mladej profesorky nemožno povedať, avšak pre svoje ďalšie školenie si zvolil rovnakú fakultu. Aj on vyštudoval na Fakulte pre telesnú výchovu v Belehrade a tiež sa zamestnal na petrovskom gymnáziu, kde pôsobil v období rokov 1946 – 1953. Bol profesorom dejepisu, zdravovedy, telesnej výchovy a ruského jazyka. Prečo aj ruského jazyka? To snáď preto, lebo tento jazyk dobre ovládal, snažil sa ho dobre zvládnuť, aby zapôsobil na mladú profesorku Oľgu, ktorá sa neskôr, keď už boli kolegami na škole, stala aj jeho manželkou.

 

Maturantka Oľga Rovnev

 

Maturantka Oľga Rovnev

 

Maturantka Oľga Rovnev

 

Vladimír Labáth-Rovnev s manželkou Lucijou

 

Vladimír Labáth-Rovnev s manželkou Lucijou

 

Oľga Labátová Rovnjevová sa narodila 26. februára 1917 vo Voronježi v Rusku. Bola jedným zo štyroch detí zo šľachtickej rodiny Vjačeslava Nikolajeviča Rovneva, ktorý vo Voronežskom regióne zanechal hlbokú stopu. V roku 1918 celá rodina opustila svoje panstvo a spolu s ustupujúcou Bielou armádou odišli na Severný Kaukaz, kde istý čas žili u sestry Galiny Nikolajevny v Novorossijsku. Po revolúcii rodina v roku 1920 emigrovala do Juhoslávie a dostala sa aj do Petrovca.

Manželia Labátovci na gymnáziu v Petrovci pôsobili do roku 1953, potom sa presťahovali do Nového Sadu, kde pôsobili na vyšších a vysokých školách. Z tejto rodiny pochádza jedinečný a originálny multimediálny umelec: sochár, maliar, grafik, heraldik, pesničkár, skladateľ, básnik a dizajnér Vladimír Labáth-Rovnev.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články