Ivan Majera sa narodil 13. júla 1924 v Báčskom Petrovci. Zapísal sa do dejín nášho novinárstva a divadelníctva, ale aj ako účastník XIV. Vojvodinskej údernej slovenskej brigády (VÚSB), či podporovateľ petrovského futbalu. Po oslobodení Petrovca v 2. sv. vojne, hneď v druhý deň oslobodenia, teda 16. októbra 1944, pod vedením Ivana Majeru sa začalo s prípravami prvého vydania novín Hlas ľudu. Noviny vyšli už o tri dni, teda 19. októbra. V redakcii boli Dr. Andrej Sirácky, Pavel Sabo – Bohuš, Štefan Ferko a Andrej Kopčok. Keďže však boje za oslobodenie krajiny ešte stále prebiehali, nedal sa učičíkať pozíciou hlavného a zodpovedného redaktora novovzniknutých novín – už v novembri sa prihlásil do XIV. VÚSB. Spolu s vojenským výcvikom príslušníkov uvedenej brigády pod jeho dozorom sa rozvíjala i kultúrno-osvetová práca. Koncom decembra 1944 formované bolo propagandistické oddelenie. Práca oddelenia, ktoré malo 25 členov, prebiehala prostredníctvom štyroch sektorov: politický, kultúrno-osvetový, technický a sektor pre tlač. V čele oddelenia bol Ivan Majera. Paralelne s touto prácou končil aj strednú školu a maturoval na petrovskom gymnáziu v šk. r. 1944/1945.
Ivan Majera (foto Múzeum vojvodinských Slovákov)
Ivan a Anna Majerovci so starším synom Ľuboslavom
Ihneď po ukončení gymnázia, v júli 1945, sa Ivan Majera vrátil do HĽ, kde úspešne pokračoval v redigovaní novín. V HĽ zostáva do októbra 1947, keď odchádza na prácu do Belehradského rozhlasu a zároveň študoval na Vyššej pedagogickej škole. Tretíkrát sa vrátil do redakcie HĽ v roku 1950 a už v samotnej redakcii, alebo na iných miestach v rámci Obzoru pracoval až do svojho odchodu do dôchodku.
Ivan Majera sa novinárskeho pera chopil včas. Ešte zo školských lavíc písal najprv do Národnej jednoty (hlavne šport) a do Slovenskej jednoty, ktorá vychádzala v Budapešti (šport a fejtóny). Bol všestranným novinárom a takmer niet novinárskeho žánru, v ktorom sa nevyskúšal. Šport mu bol koníčkom, ale najdlhšie a najsústavnejšie komentoval zahranično-politické udalosti, no rovnako písal recenzie a články z kultúrnej problematiky, poznámky z vnútornej politiky a hospodárskeho života a bol aj kurzívkárom i reportérom. HĽ však nebol jeho jediným pôsobiskom. Dlhé roky redigoval Rozhľady, Ľudový kalendár (16 ročníkov) a iné publikácie. Prekladal a písal i prózu. V Obzore pracoval do roku 1975, keď odišiel do dôchodku.
Vo verejnom živote prvé roky po oslobodení pôsobil ako spoločensko-politický, neskoršie viacej ako kultúrny – predovšetkým ako divadelný a športový pracovník.
V päťdesiatych rokoch 20. storočia spolu s Pavlom Bartokom sa vyskúšal ako režisér v Ústrednom slovenskom ochotníckom divadle, ktoré vzniklo v roku 1948.
Jeho manželka Anna Majerová (21. 11. 1923, Nový Sad – 21. 3. 1987 Báčsky Petrovec) absolvovala nižšie ročníky gymnázia v Petrovci a učiteľskú školu vo Vrbase (1945). V období rokov 1945 – 1950 pôsobila ako učiteľka v Selenči a od roku 1953 na základnej škole v Báčskom Petrovci. Bola i redaktorkou časopisu Naši pionieri, neskoršie Pionieri. Napísala poviedky pre deti Keď som behal bosý (1974), Vymýšľanky (1979), Chichotačky s Majkou (1981), knihy veršov pre deti Vodičkové zrkadlo (1985) a rozhlasovú hru pre deti Čičkoviny. Zostavila i viacero čítaniek pre nižšie triedy základných škôl. Po dopravnej nehode, v ktorej utrpela ťažké zranenia, umrela v 64. roku života 21. marca 1987.
Manželstvo Ivana a Anny Majerovcov bolo požehnané dvomi synmi: starším Ľuboslavom, našim známym režisérom a Svetoslavom, našim známym folkloristom a spevákom zmiešanej a mužskej speváckej skupiny.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)