Literárne okienko

Keď kameň rozpráva: príbeh kysáčskych nápisov

Brožúra Jána Pavlova Cirkevno-školské nápisy slovenských evanjelikov v Kysáči v 19. storočí vyšla roku 2025 pri príležitosti 230. výročia začiatku výstavby evanjelického kostola v Kysáči. Spoluvydali ju Cirkevný zbor SEAVC v Kysáči a Slovenský kultúrny klub v Srbsku. „Kysáč, jedna z najstarších slovenských dedín vo Vojvodine, má svoju históriu vpísanú nielen do rodových pamätí, kroník či matrík, ale aj do kameňa. Práve vďaka epigrafickým nápisom, pamätným tabuliam, chronostichom a nápisom na zvonoch dnes môžeme s prekvapivou presnosťou rekonštruovať nielen dejiny cirkevného života, ale aj mentalitu, jazyk, kultúrnu hrdosť a vzdelanosť našich predkov," hovorí recenzentka knihy Dr. Daniela Marčoková a dodáva, že táto brožúra otvára čitateľovi bránu do sveta, v ktorom písmo na kameni nebolo ozdobou, ale svedectvom o bytí komunity, o jej túžbach, bojoch aj víťazstvách.

 

Keď kameň rozpráva: príbeh kysáčskych nápisov

 

Epigrafická tabuľa na kostolnej veži v Kysáči

 

Epigrafická tabuľa na kostolnej veži v Kysáči

 

Juraj Jesenský (nar. r. 1835), evanjelický farár (Archív cirkevného zboru SEAVC v Erdevíku)

 

Juraj Jesenský (nar. r. 1835), evanjelický farár (Archív cirkevného zboru SEAVC v Erdevíku)

 

Viera Porubská (1931 – 1993), učiteľka

 

Viera Porubská (1931 – 1993), učiteľka

 

Ján Pavlov približuje dejiny výstavby kostola, chronogramy uložené v jeho základoch i nápisy na cirkevno-školských budovách. Pripomína, že slovenskí kolonisti, ktorí prišli do Kysáča od roku 1773 z viacerých regiónov dnešného Slovenska, kládli mimoriadny dôraz na školu a chrám ako piliere zachovania jazyka a identity v mnohonárodnom prostredí.

Základný kameň kostola bol položený roku 1795 za slávnostných okolností, s modlitbami, piesňou a uložením pamätného zápisu a mincí „pre budúce generácie". Mimoriadnym unikátom je mramorová pamätná tabuľa z roku 1799 na veži kostola – považovaná za najstaršiu epigrafickú pamiatku Slovákov v Srbsku. Jej chronostichy odzrkadľujú sociálne ťažkosti i veľké dejinné udalosti konca 18. storočia.

Osobitnú pozornosť autor venuje aj nápisom na zvonoch a pamätnej tabuli na Šimandranskej škole z roku 1860, ktorej motto „K osvieceniu rozumu, k ušľachteniu srdca" vyjadruje hodnoty celej generácie. Nápisy v rôznych jazykoch – latinčine, nemčine, maďarčine, češtine a slovenčine – dokumentujú jazykovú pestrosť i kultúrnu kompetentnosť vtedajšej inteligencie.

Ústrednou osobnosťou raných dejín tejto dediny bol farár František Jesenský (1764 – 1805), kronikár a autor nábožných piesní, ktorého Pamätnica patrí k najcennejším prameňom o príchode Slovákov do Báčky. Spolu s Jurajom Rohoňom a Jurajom Ribayom tvoril jadro osvietenských vzdelancov, ktorí položili základy cirkevného, školského a kultúrneho života dolnozemských Slovákov. Jesenský vynikal aj ako autor chronogramov, ktorými zachytával dobové udalosti – suchoty, mor, vojny i politické otrasy Európy.

Manželka Františka Jesenského bola Katarína Fábri. Jeho syn Juraj (1799 – 1864) bol neskoršie farárom v Kysáči. Syn Juraja (tiež Juraj, nar. 1835) bol naj¬prv kaplánom v Kysáči, potom prvým farárom v Binguli a nakoniec odišiel do Osijeka (Vereš, 1930: 190).

Jeho pravnučkou bola kysáčska učiteľka Zlata Aurélia Jesenská – Porubská (1892 – 1971), jedna z vedúcich postáv v kultúrno-spoločenskej činnosti Kysáča, najmä v ženskom spol¬ku československých žien. Auréliina jediná dcéra Viera Porubská (1931 – 1993) bola učiteľkou srbského a nemeckého jazyka v kysáčskej škole a všestrannou národnou pracovníčkou v druhej polovi¬ci 20. storočia Nema¬la potomkov, takže ňou sa končí kysáčska vetva Jesenských (Marčoková, 2023: 59 – 60).

Za skutočný unikát považujú historici pamätnú tabuľu na veži kysáčskeho kostola – mramorovú dosku s chronostichami, ktorej súčet písmen udáva rok 1799. Tabuľa vznikla v Komárňanskej stolici a do Kysáča dorazila po dvojročnej odysei cez peštiansky jarmok a pomoc známeho osvietenca Juraja Ribaya. Dnes je to jeden z najcennejších artefaktov dejín Slovákov v Srbsku. Uvádza autor knihy.

Chronogramy a nápisy z Kysáča sú dodnes tichými, no presvedčivými kronikami minulosti. Pripomínajú, že aj malá komunita dokáže vytvoriť trvalé kultúrne hodnoty.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články