Literárne okienko

Jovina, Šafárik a otázka, aké Srbsko chceme

V pondelok 1. júna 2026 Novým Sadom sa nieslo heslo „Obrana Jovine je obrana Srbska". Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o bombastické, frázovité heslo, ktorým sa chce spor jednej školy dostať do povedomia čím väčšieho kruhu ľudí. V skutočnosti sa však včerajším protestom otvorila oveľa komplexnejšia otázka – aké miesto má mať vzdelanie, sloboda myslenia a morálna autorita učiteľa v spoločnosti. Teda, či chceme vychovávať generácie detí bez kritického myslenia a slepo poslušných režimu, alebo z nich chceme mať skutočných homo sapiens – rozumných, správne mysliacich ľudí? Veda hovorí, že je kritické myslenie veľmi dôležité, keďže nám pomáha efektívne filtrovať obrovské množstvo dát, chráni nás pred manipuláciou, zlepšuje argumentačné schopnosti a vedie k lepšiemu riešeniu problémov v osobnom aj profesionálnom živote. Či nám teda záleží na tom, aby naše deti mali tieto schopnosti?

 

Jovina, Šafárik a otázka, aké Srbsko chceme

 

Jovina, Šafárik a otázka, aké Srbsko chceme

 

Novosadské Gymnázium Jovana Jovanovića Zmaja nikdy nebolo obyčajnou školou, ale školou prvou a prestížnou. Je symbolom. Je pokračovateľom tradície, ktorá sa začala pred viac ako dvesto rokmi, keď vtedajšia hlava pravoslávnej cirkvi, metropolita Stefan Stratimirović, pôvodom Kulpínčan, hľadal človeka schopného vybudovať modernú srbskú vzdelávaciu ustanovizeň. Nenašiel ho v pravoslávnych mocenských kruhoch ani medzi srbskými politickými hodnostármi, ale medzi evanjelickými Slovákmi.

Mladý Pavel Jozef Šafárik, Slovák z Kobeliarova, v tom čase vyučoval deti rodiny Stratimirovićovcov v Kulpíne. Mal iba dvadsaťšesť rokov, keď sa stal prvým riaditeľom novosadského gymnázia. Metropolita si ho vybral pre jeho schopnosti, pre jeho dobré meno, ktoré si získal svojou učenosťou, prácou a charakterom.

Historické pramene hovoria, že otvorenie gymnázia v roku 1819 bolo veľkou kultúrnou udalosťou. Šafárik si v novosadskom prostredí získal rešpekt od samotného začiatku a okolo neho sa zhromaždila generácia vzdelancov, ktorí neskôr formovali modernú srbskú kultúru. Gymnázium sa stalo kolískou vzdelanosti a jeho rozkvet sa spája práve s menom Šafárika. Nie náhodou stojí dnes jeho busta na nádvorí Gymnázia Jovana Jovanovića Zmaja.

O viac ako dve storočia neskôr sa tá istá škola stáva miestom konfliktu. Profesori sú neprávom suspendovaní, desiatky pedagógov odchádzajú odrazu na nemocenskú, aby tak vyjadrili protest, žiaci bojkotujú vyučovanie a rodičia žiadajú vysvetlenia.

Dôvera je základom každej dobrej školy. Dôvera v kolektíve a dôvera medzi učiteľom a žiakom. Keď jedna zo suspendovaných prednášateľov, sociologička Marija Vasićová, vyhlasuje, že učiteľ by nesmel kázať jedny hodnoty a žiť druhé, dotýka sa samotnej podstaty vzdelávania. Škola nie je továreň na diplomy. Je miestom, kde sa formujú mladí ľudia, a tí mladí ľudia si veľmi všímajú, či dospelí dokážu stáť za tým, čo hlásajú, alebo kvôli svojmu postaveniu dokážu ohýbať chrbticu. Takí dôveru strácajú.

Aj preto mal program protestujúcich na včerajšom zhromaždení veľkú silu. Keď 250 bývalých a súčasných žiakov mohutne, viachlasne spievalo hymnu a keď týmto veľkým chórom dirigoval profesor hudby Jovan Travica, ktorého riaditeľ gymnázia bezohľadne suspendoval, bolo jasné, kto je autorita a kto marioneta.

Gymnázium, ktorého najväčší rozkvet sa spája s menom veľkého slovenského učenca, dnes zápasí s otázkami akademickej dôveryhodnosti a integrity. Šafárikova autorita nevychádzala z funkcie, ani z lojality režimu. Funkcia vychádzala z jeho autority. To je rozdiel, ktorý by sme nemali zabudnúť.

Príbeh tohto gymnázia preto nie je len novosadský príbeh.

Pred viac ako dvesto rokmi pochopil Stefan Stratimirović, že budúcnosť národa závisí od kvality jeho učiteľov. Preto si vybral Šafárika, široko rozhľadeného vzdelanca.

Aj dnes stojíme pred podobnou voľbou: aké hodnoty chceme odovzdať generáciám, ktoré zo školských lavíc vychádzajú.

Preto môže byť obrana tohto chýrečného gymnázia naozaj aj obranou Srbska.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

logo-USZZ-2016-S-fin-podporou-rgb-150dpi

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články