Začiatkom augusta vyšla kniha Kataríny Pucovskej Cez prizmu petrovského gymnázia – gymnaziálna spätná väzba. V nej sú dokumentaristicky a beletrizovane spracované biografie osobností z prvých desaťročí pôsobenia dnes už 105-ročného slovenského gymnázia v Báčskom Petrovci. Z odchovancov petrovského gymnázia mnohí sa uplatnili ako špičkoví odborníci – o nich je táto kniha, tiež o prvých maturantoch, prvých profesoroch a riaditeľoch, ako aj o tých, čo sa akokoľvek pričinili o rast tejto našej vzdelávacej ustanovizne. Keďže tých osobností petrovského gymnázia, ktoré píšeme s veľkým „Č" – Človek – máme, na všeobecnú radosť skutočne dosť, do knihy sú zaradení iba tí, ktorí medzi prvými trasovali gymnaziálnu cestu a o ktorých sa autorke podarilo zhromaždiť údaje. Dôkladnejšie, alebo letmo je popísaná stovka príbehov. Niektoré sú nadchýnajúce, iné srdcervúce. Každopádne, bolo potrebné ubrániť ich pred zabudnutím. Pripomínať si minulosť je dôležité, lebo tak seba obohacujeme, zároveň zabraňujeme znevažovaniu minulosti a tvoríme predpoklad k rastu do budúcnosti. Ponorenie sa do života fiktívnych postáv nám tiež pomáha pochopiť aj iné perspektívy a rozvíjať vlastnú empatiu, ktorá nám v súčasnosti veľmi chýba. Človek bez citu (lásky) je iba „cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom" (1Kor 13).
Slovenské gymnázium v Petrovci začalo pôsobiť 1. októbra 1919, keď petrovský evanjelický kňaz Samuel Štarke, ako predseda jeho kuratória, slávnostne uviedol do úradu prvých prednášateľov. Gymnázium najprv pracovalo v „štátnej škole" i v súkromnom dome Pavla Boldockého. Prvé obdobie pôsobenia gymnázia (1919 – 1924) bolo v znamení konštituovania gymnaziálneho života, riadneho profesorského zboru a výstavby osobitnej budovy gymnázia, keďže začiatkom mája 1922 prišlo z Belehradu oznámenie, že ak do začiatku budúceho školského roku gymnázium nebude mať vystavanú svoju budovu, bude zatvorené. Tiež napísali, že „Belehrad nemieni zatiaľ ničím prispieť k stavbe budovy". K zatvoreniu gymnázia predsa nedošlo, lebo budova bola v r. 1923 postavená i to z vlastných dobrovoľných príspevkov, za finančnej pomoci vlády ČSR a Slovákov zo zámoria a v značnej miere vlastnou dobrovoľnou prácou Petrovčanov. Gymnaziálna budova, vystavaná vďaka obetavosti a priam nadľudských snáh našich predkov, stále nám má pripomínať, že naše povinnosti voči gymnáziu stále pretrvávajú.
Kniha je v tvrdej väzbe, bohato ilustrovaná, nie však aj kolorovaná, keďže je väčšina fotografií dobová a urobená v čierno-bielej technike. Počet strán: 243, náklad 250 kusov. Vydavatelia: portál www.kulpin.net a Slovenské vydavateľské centrum z Báčskeho Petrovca. Jazyková úprava: Anna Francistyová. Obálku navrhla: Miluša Snidová Miškovićová.
Vydanie knihy finančne podporil: Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
kp
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)