Máš právo

Svet je mojím domovom, Petrovec je mojím svetom

Mgr. Miroslava Čániová – petrovská rodáčka,
krajanka v službách štátnej služby a diplomacie Slovenskej Republiky

Miroslava Čániová sa narodila v Báčskom Petrovci, detstvo strávila medzi petrovskými školskými lavicami a pivnickými ulicami. Kvôli celospoločenskej situácii v našej krajine sa s rodinou odsťahovali na Slovensko. Tu ukončila strednú školu a vysokoškolské vzdelávanie. Na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici (Slovensko) bola súčasne študentkou dvoch fakúlt. Na Filologickej fakulte ukončila odbory: Srbský jazyk a literatúra a Chorvátsky jazyk a literatúra, kým na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov ukončila odbor Politológia. Počas štúdia sa jazykovo vzdelávala v Sydney (Austrália) a na Filologickej fakulte Univerzity v Belehrade (Srbsko). Práve fakulta medzinárodných vzťahov bola Mirkinou kariérnou voľbou a v mnohom predurčila jej životnú cestu. Hoci sa často a rada vracia do Petrovca, väčšina jej krajanov ani netuší, s akými výzvami je poznačené jej každodenné pracovné ovzdušie.

 

Miroslava pred ženevským sídlom OSN

 

Miroslava pred ženevským sídlom OSN

 

Pracovné rokovanie

 

Pracovné rokovanie

 

Brusel EÚ

 

Brusel EÚ

 

Brusel centrála NATO

 

Brusel centrála NATO

 

S vtedajším generálnym tajomníkom NATO J. Stoltenbergom

 

S vtedajším generálnym tajomníkom NATO J. Stoltenbergom

 

Vojenským vrtuľníkom na služobnej ceste v Ríme

 

Vojenským vrtuľníkom na služobnej ceste v Ríme

 

Čestná stráž

 

Čestná stráž

 

S otcom Miroslavom

 

S otcom Miroslavom

 

S krsniatkami

 

S krsniatkami

U Harmincov v Petrovci

 

U Harmincov v Petrovci

 

Jej oblasť expertízy – ktorá sa počas celej kariéry týkala obrany a bezpečnosti – niektorí považujú za nedostatočne atraktívnu tému, iní za netypické zamestnanie pre ženu, nezaujímavé pre neodborníkov a potenciálne konfliktnú tému, hlavne v našom regióne. Ale to iba na prvý pohľad. V jej kariérnom postupe, ktorý uvádzame v chronologickom poradí, sa skrývajú neobjavené zákutia a možnosti uplatnenia petrovskej rodáčky, krajanky v službách štátnej služby a diplomacie Slovenskej Republiky.

Odbornú kariéru začínala na Ministerstve obrany Slovenskej republiky, kde sa venovala obrane a bezpečnosti postupne v rôznych pozíciách od referenta po poradcu štátnych tajomníkov vo viacerých vládach. S odstupom času takto hodnotí svoje pracovné začiatky: „Obranné, resp. vojenské prostredie je veľmi špecifické a vyžaduje vysokú dávku trpezlivosti a odvahy, najmä pre (vtedy) mladú ženu."

Pokračovala, v rámci rovnakej expertízy, na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. V zahraniční absolvovala dve vyslania v medzinárodných organizáciách v Bruseli (Belgicko), kde zastupovala Slovenskú republiku v pracovných orgánoch Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. „Multilaterálny svet je obrovskou skúsenosťou pre každého diplomata. Preto som mimoriadne vďačná za príležitosť učiť sa od kolegov z iných členských štátov EÚ a spojencov".

Jej budúce pracovné kroky ju z európskeho hlavného mesta (Bruselu) zavedú do regiónu západného Balkánu, kde bude čoskoro pôsobiť na veľvyslanectve Slovenskej republiky.

Mirka precestovala veľkú časť sveta a hovorí niekoľkými svetovými jazykmi.

Je stereotypom, že diplomacia je umenie rokovať a že pri tejto činnosti sa skôr prejavuje racionálna, než emocionálna sféra. No nie je to celkom pravda.

Najemotívnejšie chvíle v práci...

Ja som emotívny človek, čo nie je v mojej práci praktické. Tým, že sama pochádzam z krajiny s vojnovou minulosťou, musela som venovať viac energie na to, aby som objektívne hodnotila a pristupovala ku ozbrojeným konfliktom. Mimoriadne citlivo som vnímala sťahovanie spojeneckých (aj slovenských) vojakov z misie Resolute Support Mission v Afganistane v 2021. Na druhej strane bolo dojemné navštevovať vojakov v predvianočnom období, ktorí sviatky trávia v medzinárodných misiách preto, aby ich iní mohli prežiť v bezpečí. O to vzácnejšie sú potom vnímané sviatočné chvíle strávené v bezpečí so svojou rodinou.

Za čo som povďačná...

Diplomacia je mimoriadne bohatá na pracovné kontakty a spoločenský život. Medzinárodné inštitúcie sú obsadzované múdrymi, skúsenými a schopnými ľuďmi, z ktorých každý je zdrojom inšpirácie. Počas 20-ročnej kariéry som sa zúčastnila nespočetného množstva rokovaní na pracovnej expertnej úrovni, vo formáte veľvyslancov, ministrov (obrany a zahraničných vecí) až po samity, kde predsedovia vlád a hlavy štátov diskutujú o najaktuálnejších obranných otázkach ovplyvňujúcich globálnu bezpečnosť. Aj keď sa to časom stáva rutinou, každé takéto stretnutie je inšpiratívne a prispieva k tomu, aby som zvládala každodenné pracovné výzvy s väčším prehľadom a prispievala k riešeniam, ktoré sú osobitne citlivé v oblasti obrany.

Kde by som chcela/nechcela žiť...

Cestovanie a spoznávanie iných krajín, ich špecifík, kultúr, ľudí, gastronómie a politického života považujem za veľmi obohacujúce. Každý človek sa však najlepšie cíti doma. Mojim jediným domovom bude vždy Petrovec. Priateľstvá a rodinné väzby, ktoré tam mám pretrvávajú bez ohľadu na vzdialenosť a frekvenciu mojich pobytov doma. To je najväčšia životná hodnota a odmena za to, že človek nežije vo svojom domácom prostredí.

Čo ľutujem...

Považujem za veľké šťastie, že v kontexte profesionálnych rozhodnutí nemusím nič ľutovať. Často však smútim nad príležitosťami, ktoré mi unikajú tým, že nežijem blízko svojich príbuzných a priateľov z detstva. Ako každý, kto za prácou odcestoval, aj mne unikajú jubileá, sviatky, rodinné oslavy, ale aj krízy, choroby a iné chvíle, ktoré sa nedajú vrátiť a ktoré tvoria domov. Na druhej strane obdivujem mojich rodičov a som im nesmierne vďačná za to, že v zrelom veku (v akom som dnes ja) dokázali začať život od nuly v zahraničí, aby umožnili svojim deťom lepšiu budúcnosť. Snažím sa im to čo najsrdečnejšie vracať a dúfam, že ich v tomto nikdy nesklamem.

Ako vidím seba o 10 rokov...

Svoju prácu považujem za veľmi zaujímavú a svoj život za dostatočne rozmanitý na to, aby ma napĺňal v takejto forme dlhodobo. Zároveň cítim zodpovednosť a povinnosť zdokonaľovať sa a vykonávať svoje zamestnanie zodpovedne. V podstate je život diplomata kočovný, každých pár rokov začína odznova – človek musí byť na to stavaný a cítiť sa komfortne v takej dynamike „života s kufrom". Každé vyslanie je iné, každá krajina pôsobenia má svoje špecifiká a teším sa na tie, ktoré budem môcť spoznať a prispieť k zlepšeniu bilaterálnych vzťahov so Slovenskou republikou.

Miroslava Čániová je úspešná žena, z ktorej srší radosť zo života. Jej bohatý vnútorný život je nevyčerpateľným zásobníkom ľudskosti. Je v neustálom pohybe, život berie s nadhľadom a užíva si ho vo všetkých jeho podobách. S pokorou prijíma všetky okolnosti, ktoré jej realita prináša. Za všetkých okolností je spravodlivá, otvorená a duchaplná. Rozdáva úsmev a kus duše každým svojím slovom a skutkom. Aj napriek zodpovednému povolaniu a nespočetným povinnostiam je skromná a prístupná. Ako sama hovorí: „V Petrovci som dcéra svojich rodičov, sesternica, suseda, krstná mama a kamarátka a aj keď zriedkavo prítomná, dúfam že plnohodnotná. A to sú hodnoty, na ktorých mi v mojom domácom (a najmilšom) prostredí záleží."

Mirkinho otca, Miroslava Čániho, si mnohí Petrovčania zapamätali ako dobrého inštruktora autoškoly, a mamu Elenku rod. Kmeťkovú z Pivnice ako srdečnú osobu a spoľahlivú redaktorku Novosadského rozhlasu.

Miroslava prejavila prirodzené dojatie, že slovenské vojvodinské médiá považujú jej životný príbeh zaujímavým pre vojvodinské prostredie, vzhľadom na to, že sa nevenuje oblasti kultúry a krajanského života. Zámerom autorky článku predovšetkým bolo predložiť portrét o živote a pôsobení diplomatky Miroslavy Čániovej, osobnosti, ktorá významne prispieva k šíreniu dobrého mena vojvodinských Slovákov.

 

Daniela Marčoková

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články