Kedy bude koniec tohoto sveta? Falošných prorokov je neúrekom, ale neverte im. Klamú. Koniec sveta bude len vtedy, keď sa všetci Petrovčania vrátia domov, či ako tí na Slovensku hovoria, keď sa všetci Slováci vrátia do rodných dedín svojich predkov. Vtedy, ale len na čas, aj Petrovec bude veľkým mestom. Toto bude len ako nejaké centrum na procesovanie a odtiaľ pôjdeme na sever, po Tatry, od Dunaja, k Dunaju. Veď rozpŕchli sme sa po celom svete. Nájdete nás na Novom Zélande, v Austrálii, ba aj v Tasmánii, v Patagónii, v Čile, Argentíne, Južnej Afriky, Brazílii, Nikarague, U.S.A. Kanade.... ba aj na ostrovoch Polynézie, menovite na Tahiti, kam nás svojho času chcel Štefánik vysťahovať.
Spomínam si na rozprávanie pána majora (kráľovského vojska Juhoslávie), pána Jonáša. Aj on, akože Petrovčan (matka mu bola z Petrovca, Boldocková, maď. boldog = šťastný, blažený) prešiel sveta. Z polovice však bol aj Pazovčan a na to doplácal. Rozpad starej Juhoslávie. Zastihol ho už aj prvý. Vtedy sa uchýlil do Pazovy, ale tu si ho páni nového štátu NDH vyhľadali. Chceš, nechceš, páčilo, nepáčilo, ale budeš naším. Teraz už nie oficierom, ale časnikom. Tu máš oddiel vojakov a veľ im! Ako veliť, keď nepoznáš novú terminológiu. Dosiaľ som bol oficierom, teraz časnikom. Dosiaľ som mal hlavný štáb a teraz glavni stožer. Zle sa ti píše, utekaj odtiaľto. A ušiel. Rovno do Petrovca. Neprešlo pár dní a už tu boli maďarskí žandári. „Ctíme si takých patriotov, ako ste Vy. Viete, kde sú vám korene. Priezvisko Jonáš, matkino Boldocký, no to tu ide o nič iné, ako o „tiszta Magyar" dôstojník a takých potrebujeme a už mu aj natiahli novú rovnošatu a poď do Pešti. Tu máš vojakov fele Magyar, fele Tóth a veľ im!
V maďarčine sa vyznal ešte menej, ako v chorvátčine a zase zdupkal. Kam? Rovno na Slovensko. Aj tu hlinkovci práve potrebovali takých, ako bol on. Vojak z povolania. Navliekli mu rovnošatu, ale skoro bol aj koniec vojny a nové poriadky. Prišla nová republika a aj tá ho potrebovala, nuž zase mal novú rovnošatu. Dosiaľ utekal, že bol Slovák. Len Maďari si ho prijali za svojho a tu odrazu, v novej republike sa stal Juhoslovanom. Dali mu oddiel bývalých dezertérov, kriminálnikov, vôbec problematickú háveď a veľ im! Takto sa zo Slováka na Slovensku stal Juhoslovan. Začalo to voňať na víťazný február, nuž zdupkal aj z tejto armády. Do Nemecka. Tu ho prichytili Američania. Práve potrebujeme osobu vášho profilu a chceli mu navliecť zase novú rovnošatu. Nedal si. Čo je dosť, to je dosť! Vojnová víchrica mu niekam odviala manželku a dcéru (Slovinka). Stratili sa mu. Nejakú nitku našiel cez „Červený kríž", kde bolo zaznamenané, že určitá pani Jonas s dcérou vraj odcestovala do Austrálie. Vybral sa aj on, lenže Jonas je časté priezvisko a nemusí to vždy byť aj slovenské. V tomto prípade, ani nebolo. Falošná stopa. Predsa zakotvil v Austrálii, v tom čase v „zapadákove", v štáte Queensland. Štát veľký, ako tretina Európy a tu mu hneď aj dali „zaručenú" robotu, za čo očakávali, že im bude ruky bozkávať. Keďže bol muž, dostal sa do kategórie nekvalifikovaných robotníkov. (Keď išlo o ženy, tie sa prekvalifikovávali na domácu slúžku.) Pán major namiesto šable, do ruky dostal sekeru a poď do bušu. Za drevorubača. Ťal, ani šialený, až jedného dňa tú sekeru zahodil. Ruky plné mozoľ. Previezli ho inam. Stal sa robotníkom v podniku na výrobu betónových válovov. Aj tu hrdlačil, kým jedného dňa neporozbíjal celú hŕbu tých válovov. Vyhnali ho zo zamestnania. „Našli" mu nové miesto a aj novú rovnošatu. Stal sa konduktérom električiek v meste Brisbane. Tu zotrval trochu dlhšie, kým nenazbieral určitý kapitál a poď do vnútrozemia. Už to mohol urobiť – lehota „štátom požadovanej roboty" uplynula. Viacej nebol otrok, ale slobodný.
Uprostred divočiny zakúpil si nejakú krčmu murovanú. Tu si občas aj zaspieval: V strede Austrálie (Ameriky, Paríža) krčma murovaná... Dni sa míňali. Sezóny sucha a vlhka (monzúny) sa striedali, až jedného dňa vidí, ako si pred jeho krčmou niekto zarastený, bradatý, špinavý, zaväzuje svojho koňa. Určite to bude nejaký nový jackaroo (cowboy). Keď si pocestný toho koňa priviazal, vstúpil dnu a pýtal si pivo. Vraj táto ukrutná horúčava ho poriadne vysmädila, až sa mu aj z hrdla práši. Poslúžil ho, ale nedalo mu neopýtať sa, odkiaľ je tento hosť. Podľa akcentu videl, že pred sebou má prisťahovalca, nuž opýtal sa:
Odkiaľ si kamarát?
Z Mounth Isa, čo je len zopár tisíc honov severnejšie.
Ja sa ale pýtam na tvoj pôvod, na krajinu.
Á, ja som vám z ďaleka. Až z Juhoslávie.
„Zemljače", aj ja som z Juhoslávie.
Ale ja som z Vojvodiny.
No aj ja som.
Ja som však Slovák, z Petrovca.
Tak, ale je to náhoda. Aj ja som Slovák a to rovno z Petrovca.
Teraz sa rozhovor rozohnil. Bolo o čom hovoriť. Bolo na čo si spomenúť. Nemuseli sa zdráhať. Boli svoji. Krutiari, ktorých krútňavy dokotúľali až do stredu ničoho.
Hosť sa prezradil, že ide do Melbourne. Zdolal už vyše tisíc kilometrov. Má dobrého koníka, nuž zvládne aj tých zvyšných 3000. Počul vraj, že do Melbourne priplávala ďalšia loď s prisťahovalcami a prišla sem aj nejaká nová rodina a títo vám majú dcéru na vydaj, nuž ide sa ženiť. Všetko prebiehalo podľa poriadkov, veselo, kým sa major nepredstavil, že jeho priezvisko je Jonáš, na čo pocestný dodal, že je Koza. Vtedy to vybuchlo. Nastal smiech, lebo Koza, so svojou briadkou sa naozaj podobal koze, či skorej capíkovi.
Pán Jonáš zareval: Žena poď sem. V bare máme kozu.
Viete, v tej divočine je množstvo zdivených kôz a vôbec nie je zriedkavosťou aj nejakú vidieť. Do baru dobehla teta Elenka, jeho manželka, pôvodom z Pivnice (prvú manželku nikdy nenašiel), celá zadychčaná, vraj Kde je tá koza?
-Tu je, sedí za stolom.
Pozerá sa teta po bare, ale kozy nikde, až po trochu smiechu, vysvetlili jej, že KOZA naozaj sedí za stolom.
Pán Jonáš mal plnú hlavu zaujímavých životných avantúr, ale aj nejaký podvedomý strach z fotografovania. Bol ostražitý. Veď bol v kráľovskej garde, dal prísahu kráľovi... aj všetkým iným a čert nespí. Nevieš na ktorej čiernej listine je aj tvoje meno.
Keď sem prišiel, musel pred úradmi dokázať, že naozaj vie aj telefonovať. On dôstojník a jeho asesor nejaký pologramotný Austrálčan, ale musel ukázať, že ten telefón naozaj vie použiť.
Keď ho dali za toho drevorubača, majiteľ farmy videl, že do tých stromov rúba, ako zdivený, nuž bude dobrý robotník a rozhodol sa, že mu ukáže nevídaný zázrak techniky. Vraj v nasledovnú nedeľu ho odvedie na miesto, kde uvidí to, čo v živote nevidel. Prišla nedeľa, zapriahli kone, nasadli do voza a poď nejakých 4-5 hodín lesom. Prišli na miesto. Gazda rozprestrel deku, gazdiná priniesla košík a posadali si. Ten gazda však neustále pozeral na svoje vreckové hodinky, až slávnostne riekol: O pol hodiny to už bude. Prešlo pol hodiny a odrazu je tu vlak. Parník. Ešte aj zapískal a gazda hovorí: Všakže v tvojej krajine takéto ohnivé kone nepoznáte. Čo mohol, len prisvedčiť, že tam nie sú žiadne ohnivé kone. Len lokomotívy.
Keď mu stroskotal ten biznis s krčmou (prehral ju na kartách), začal špekulovať, ako ďalej. Najlepšie to vyjde s hydinou. Kúpil si nejakú slepačiu farmu, kde boli aj veľké šopy a poď do roboty. Priviezli mu niekoľko tisíc kuriatok, potrebné krmivo a ďalej sa mal starať ako vedel.
„Staral som sa. Chovali sme kuriatka, dávali im vody, ba v teplé dni sme im aj hoveli, otvárali strechy... a biznis bol sľubný. Lenže, nepoznali sme vrtochy tohto severného podnebia. Queensland je už v subtropickom, až v tropickom pásme a v letné mesiace, december, január, február sú tu monzúny. Ukrutné dažde. Práve v ten rok sa to lialo, ako pri potope sveta. Zatopila sa nám všetka hydina. Všade smrad a len robota s ich vynášaním a zahrabávaním. Nič, teda, predali sme farmu a uvažovali, kam a ako ďalej.
Hneď za hranicou Queenslandu, na severe N.S.W. Je mestečko Murwillumbah a tu sme si kúpili nejaké „kafé". V tomto biznise som sa najlepšie vyznal. Meno mesta je prevzaté z jazyka tunajších Abordžínov. Ináč je to miesto vyhasnutej sopky, kráter a tu sa mutáciami vyvinul aj druh orieškov, teraz známych pod menom Makadamia oriešky – (Mc Adam oriešky). Nuž tu, v tomto meste uprostred krátera sme dlhé roky mali „Sports caffé". Tu sme turistom podávali kávičku, aj tureckú, obedy (bol tam aj guláš a pod.), tie lokálne oriešky, banány, ako od lakťa ruka, ba pre Európanov bola tam aj slivovica... Nuž, po rokoch sa nazbieralo grošov a severnejšie od Brisbanu sme si vystavali aj dom. Taký, ako to nazývajú Queenslander. Na vysokých koloch / stĺpoch asi 4 – 5 metrov vysokých, aby nás náhodou nevytopilo..."
O týchto dobrodružstvách mi rozprával sám major Jonáš, keď som sa pred rokmi stavil u neho v Petrie (okrajové predmestie Brisbanu). Porozprával mi toho ešte omnoho viacej, ale toto mi utkvelo v pamäti. Boli sme u neho dva dni a rozhovorom, či jeho monológom nebolo konca kraja. Škoda, ale ani on už nie je medzi nami. Pán si ho povolal a tak mi tu „šepce", možno mu natiahol novú rovnošatu. Rovnošatu anjela.
Ján Kulík z Austrálie
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)