Mozaika

Sava Stepanov o Martinovi Jonášovi

Sava Stepanov (1951 - 2024), historik umenia, výtvarný kritik a vynikajúci znalec výtvarného umenia vojvodinských Slovákov, dnes ráno sa nečakane pobral z časnosti do večnosti. Dobre poznal aj tvorbu insitného umelca Martina Jonáša z Kovačice. V roku, v ktorom si pripomíname storočnicu narodenín majstra Jonáša, dnes prinášame časť z referátu Jána Kišgeciho a Kataríny Pucovskej, ktorý predniesli na sympóziu Jonáš – minulosť, súčasnosť, budúcnosť. Sympózium prebiehalo 11. mája 2024 v Kovačici a úryvkom, ktorý v pokračovaní uvádzame, presne pred mesiacom bol vzdaný hold Martinovi Jonášovi a dnes ním vzdávame hold Savovi Stepanovmu.

 

Sava Stepanov o Martinovi Jonášovi

 

„V tvorbe Martina Jonáša kresba má úlohu a význam. Kresbou tento umelec priamo reaguje na všetky provokácie, ktoré mu život každý deň ponúka. Maliar pri kreslení okamžite premieňa videné a zažité vnemy do čudesných arabeskových výjavov, do hravej, až trochu chvejúcej sa a trblietavej hre línií. Kresbou sa Jonášovi darí vyrozprávať príbeh akosi prostoducho a s porozumením pre ľudí a prírodu, aby ľahko pripútal diváka k obsahu. Tento opus však vôbec nie je priamočiarou realistickou a scénickou interpretáciou. Martin Jonáš v žiadnom prípade nepatrí k tým umelcom, ktorí chcú iba zaznamenať realitu, ktorí chcú zo „suroviny života", ako hovorieval slávny fotograf Bresson, zvečniť niektoré rozhodujúce momenty, podľa ktorých potom pozorovateľ spozná charakteristické dedinské výjavy zo života a zároveň bude mať pôžitok z maliarskych zručností. Jonáš sa zaoberá len vonkajšími prejavmi. Autenticky maliarsky nadaný, zaujímajúci sa o osud a podstatu umeleckého diela, Martin Jonáš dokáže ako málokto z insitného prostredia dospieť k nefalšovanému umeniu, v ktorom sa všetkým prispieva k autonómii umeleckých prvkov – línia v jeho skiciach a maľbách má prvoradú úlohu a hlavný je regulátor senzitivity jeho výtvarného prejavu. Keďže je u Martina Jonáša každý motív skutočne hlboko vnímaný a prežitý, možno teda predpokladať všetky fantazmagórie diania vo vzťahu umelec – zážitok – dielo. Jonáš tie zvolené motívy najskôr zažil vizuálne. Motív „prechádza" cez sietnicu umelcovho oka a tam sa analyzuje a rozkladá, potom putuje sieťou prepletených línií nervového systému, preteká tepnou a žilami a až potom sa objavuje na bielom papieri ako Jonášova kresba. Kresba, ktorá zaznamenala zážitok, kresba, ktorá zviditeľnila umelcovu víziu, kresba, ktorá precízne ako kardiogramový záznam zapisuje tlkot umelcovho srdca a jeho expresivitu... A keď sa takáto kresba postaví pred diváka, nastáva akási nákazlivá reciprocita, pretože: kresba sa divákovi zapletie do sietnice, šteklí a dráždi celú jeho sieť nervovej sústavy, dostáva sa do krvného obehu a vytvára napätie, podnecuje umelecký zážitok prenikajúci až do srdca... A zrazu sa všetko stane skutočným a možným. To, čo sa spočiatku zdalo len ako obyčajná hra línií na plátne, sa stáva novou skutočnosťou, novým zážitkom – zážitkom kresby. Motív, ktorý nás ako prvý zaujal a „zviedol", sa pomaly vytráca a pred nami sa odvíja nádherná hra línií, úplne voľná, trblietavá, kolísavá, vlniaca sa... Jej rytmus je výnimočný – začína sa napríklad tenkými a ostrými ťahmi, následne sa rytmus trochu zvlní, zmäkne, potom sa plnosťou čiary všetko spomalí a oťažie monotónnym, horizontálnym pohybom. Hneď nato, niekoľkými nervóznejšími a ráznejšími ťahmi, sa všetko opäť rozbehne, zdynamizuje, narovná. Odtrháva sa a uvoľňuje ako nečakaný mohutný vodopád, aby sa opäť spomalilo, zjemnilo, uvoľnilo a uzavrelo do jedného harmonického a zaobleného celku, ktorý možno znova a znova vidieť a inak prežívať...

Jonášova kresba je teda komplexný zjav. Keď sa objaví vo svojej mediálnej čistote ako v tejto mape, tá kresba je sebestačná a postačí aj jej pozorovateľovi. Keď sa neskôr objaví na obraze, keď ohraničuje kombinácie susediacich farieb alebo keď opisuje formu – má aj tú výnimočnú úlohu. Od tej kresby sa všetko odvíja a všetko závisí od Jonášovej kresby. Aj to viditeľné aj neviditeľné. Pretože kresba Martina Jonáša je niečo, čo je skutočné a čo existuje, ale aj niečo, čo sa dá len tušiť a cítiť. Preto tieto kresby treba vidieť a pocítiť. Treba ich zažiť. Pretože z nich sa dá žiť, tak ako zo všetkých ostatných vrcholných výdobytkov ľudského ducha, ktoré tak veľmi potrebujeme, aby sme duchovne zvládli všeobecný pocit krízy, v ktorej sme sa ocitli v tejto dobe a vo svete, v ktorom žijeme." Napísal Sava Stepanov.

Česť ich pamiatke!

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články