Mozaika

IN MEMORIAM: Alžbeta Babková

V 72. roku života, príliš skoro, nás opustila Alžbeta Babková rod. Galátová. Narodila sa v roku 1952 v Kovačici, Kovačicu niesla v srdci a celú pracovnú dobu strávila na relácii Kovačica – Nový Sad – slovenské osady v Banáte. Počas svojich produktívnych rokov cestovala za novinárskymi témami vlakom naprieč rovinou. Kronikársky zapisovala udalosti zo všetkých banátskych osád, od Vojlovice, cez Jánošík a Hajdušicu, po Aradáč, Biele Blato a Ostojićevo. Vyžadovala si to práca v týždenníku Hlas ľudu, kde pôsobila od roku 1976 a z tejto redakcie ju aj v roku 2010 vyprevadili do dôchodku. Zameriavala sa na sociálne témy, sledovala aj bežnú politickú a kultúrno-osvetovú tematiku, propagovala kovačické insitné maliarstvo... Pred tromi mesiacmi, 11. mája 2024, to urobila ešte raz – na sympóziu venovanom storočnici narodenia majstra maliarskeho kumštu a čiary Martina Jonáša, čítala svoj referát pod názvom Monografia o Martinovi Jonášovi – To som ja. Pohrebná rozlúčka s Alžbetou Babkovou sa bude konať v utorok 27. augusta 2024 o 17:00h v Dome smútku v Kovačici.

 

Alžbeta Babková

 

Alžbeta Babková

 

V Kovačici 11. mája 2024, momentka zo sympózia, kde sa Betka sťažovala autorke textu na zdravotné problémy, zdôrazňujúc, že o Jonášovi ešte chcela napísať (foto Tatiana Brtková Jonášová)

 

V Kovačici 11. mája 2024, momentka zo sympózia, kde sa Betka sťažovala autorke textu na zdravotné problémy, zdôrazňujúc, že o Jonášovi ešte chcela napísať (foto Tatiana Brtková Jonášová)

 

"V živote človeka sú udalosti, ktoré si dlho pamätá a dátumy, ktoré si natrvalo zapisuje. Neviem, koľké som pokolenie Hlasu ľudu, no skutkom je, že v roku jeho päťdesiatin som sa dožila novinárskej plnoletosti. Zdá sa mi pritom, že sa február roku 1976 písal vari len včera," napísala do zborníka prác Náš hlas ľudu polstoročný, ktorý tlačou vyšiel v roku 1994 pri príležitosti 50. výročia novín.

Aby sa dostala na pracovisko do Nového Sadu Alžbeta Babková musela viac hodín cestovať vlakom, prestupovať z jedného do druhého a potom ešte z vlaku do autobusu. Napokon, keď prišla do roboty, do kancelárie č. 52 na piatom poschodí budovy Dnevnika v Novom Sade zvolala: " Varte čiernu kávu! Potom sadla k stroju a o pol druhej letela, sťa splašená domov," napísal voľakedy dávno o nej kolega Ján Cicka a neskôr, v príspevku o Betke-dôchodkyni, citoval ďalší jej kolega Vladimír Hudec.

"Do Nového Sadu ma priviezol vlak, šinobus, s poldruhahodinovým meškaním...Tá cesta vojvodinskou rovinou je veľmi blízko k tomu najreálnejšiemu životu. Ranným robotníckym vlakom putuje naša unavená a zmordovaná skutočnosť, ale aj plná nádejí mladosť či budúcnosť . Oboje novinárovi pomáhajú pociťovať, ako pulzuje život. Je pravda, že sa roky do môjho novinárskeho pera tisol život pulzujúci na zdĺhavých nočných zasadnutiach, v zadymených sieňach vtedy aktuálnych politických organizácií. Z toho obdobia v pamäti zostali iba hŕby materiálov s vopred napísanými závermi, frázy, únava a obava z každej odvahy pozorovať svet vlastnými očami. Rozhovory s ľuďmi, najobyčajnejšími dedinčanmi, boli a zostali tým, čo vonia životom a zapisuje sa do spomienok. Stretnutia s Kovačičanmi sa nikdy nezačínali a nekončili len úradnou témou rozhovoru. Vždy sme si mali čo povedať ako susedia, spoluobčania, priatelia, známi. Pre novinársku robotu je to meč s dvojitým ostrím: ako zostať objektívny a pritom, hoci aj pravdou, neuraziť. Zažila som aj to, že ľudia odvracali hlavu pri stretnutí," napísala Alžbeta Babková do zborníka prác Náš hlas ľudu polstoročný. Tam tiež dodala, že jej spoluobčania predsa odpúšťali, keď pochopili a uznali, že si predsa robila svoju robotu a len jeden jediný stranícky funkcionár zostal na smrť urazený, ktorého však dementoval čas.

Alžbeta Babková zakončila Základnú školu mladých pokolení a gymnázium Mihajla Pupina v Kovačici. Juhoslovanskú literatúru a srbochorvátsky jazyk študovala na Filozofickej fakulte v Belehrade. Počas svojej 35 ročnej kariéry podpísala niekoľko tisíc príspevkov hlavne z Kovačice a Padiny. Okrem perom zvečňovala udalosti aj foto objektívom, ktoré tiež zostávajú v novinách ako vzácne dokumenty. Prispievala do Národného kalendára a Roviny a viacerých zborníkov prác.

Za svoju prácu získala Ďakovný diplom MSJ a tri ročné ceny Hlasu ľudu.

Česť jej pamiatke!

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články