Kulpínsky kaštieľ písal osudy veľkých šľachtických rodov, no zároveň formoval aj tých, ktorí vyrastali v jeho tieni – často v skromnosti, ale s veľkými snami. Jedným z nich bol Albert Martiš, muž, ktorého život je silným príbehom vytrvalosti, práce a oddanosti svojmu ľudu. Narodil sa v dnešný deň, 20. apríla 1855 v Kulpíne, do chudobných pomerov. Jeho rodičia boli z farárskych a učiteľských rodov, no jeho detstvo bolo naplnené tvrdou prácou a odriekaním. Ako deväťročný chlapec už pomáhal matke pri drobnej výrobe ozdôb a roznášal ich pešo po okolitých dedinách – Starej Šove, Starom Kýre či odľahlom Sentiváne (súčasné názvy: Ravno Selo, Zmajevo a Despotovo. Despotovo je od Kulpína vzdialené až 13 km). Svojimi malými nôžkami prekonával veľké vzdialenosti dlhými prašnými poľnými cestami. Spiatočná cesta bývala ešte ťažšia: za zarobené peniaze niesol jeden väčší alebo dva menšie pecne chleba. Neraz sa pod ich ťarchou vyčerpaný uložil pod strom a zaspal, aby v ceste pokračoval až na druhý deň.
V Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov do zbierky obrazov našich významných osobností pribudla v roku 2014 podobizeň Alberta Martiša. Autorom portrétu je akademický maliar Pavel Pop
Nie div, že si tieto chvíle navždy uchoval v pamäti – ako dni, keď sa slzy miešali s nádejou. Tú v ňom živila matka, keď ho utešovala, že raz bude lepšie a že z neho vyrastie učiteľ. „Matka ma zavše tešila, že ak sme teraz aj chudobní, príde čas, keď sa budeme dobre mať..." spomínal neskôr vo svojej autobiografickej črte Stará rozprávka ( Možno si ju prečítať TU: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1781/Martis_Stara-rozpravka/1) . Viaceré podobné spomienky pretavil do dojímavého literárneho obrazu detstva.
Kulpín sa tak do jeho života zapísal ako miesto biedy, ale aj prvých stretnutí s veľkým svetom. V roku 1865 obec navštívil významný slovenský národovec Karol Kuzmány. Malý Albert mu pri tej príležitosti zaspieval pieseň Kto za pravdu horí – slovenskú hymnickú a vlasteneckú pieseň, ktorej text v roku 1848 napísal práve Kuzmány.
Svoj talent a odhodlanie Martiš ukázal už počas štúdií. Na gymnáziu v Novom Sade si získal spolužiakov tým, že im hneď na prvej hodine zaspieval Kto za pravdu horí. Zaujal ich aj rozprávaním povestí, ktoré poznal od svojej matky. Tak si získaval nielen priateľov, ale aj rešpekt – ako mladý človek, ktorý vedel, odkiaľ pochádza a kam smeruje.
Napokon sa stal učiteľom v Padine, kde pôsobil takmer štyri desaťročia. Tam sa stal aj neúnavným ľudovýchovným pracovníkom, ktorý sa usiloval pozdvihnúť kultúrnu aj hospodársku úroveň dolnozemských Slovákov.
Jeho činnosť bola mimoriadne široká. Písal do slovenských i srbských novín, prekladal medzi dvoma jazykmi, tvoril prózu aj drámu. Inšpiráciu často čerpal práve z Kulpína – z prostredia, ktoré ho formovalo, z príbehov obyčajných ľudí, z ich radostí i zápasov. Jeho dielo tak dodnes predstavuje cenné svedectvo o živote vojvodinských Slovákov, a nielen Slovákov.
Martiš neostal len pri slovách. Ako hospodár a inovátor sa stal zakladateľom novodobého chmeliarstva vo Vojvodine. Presviedčal roľníkov, rozdával im sadenice, skúšal nové postupy.
V septembrovom čísle Obzoru z roku 1900 sa možno dočítať, že - Albert Martiš, príkladný hospodár, včelár a chmeliar bol na výstave v Paríži vyznamenaný striebornou medailou za racionálne pestovanie chmeľu. Už predtým získal na uhorských výstavách medaily a 600 korunovú odmenu.- Predtým v septembrovom čísle Obzoru v roku 1897 bola uverejnená správa, že – penzionovaný učiteľ v Padine vynašiel stroj na sekanie kukuričia, na ktorý už dostal aj uhorský patent. Žiaľ – ako neskôr píše iný zdroj, tento patent bol jeho autorovi odcudzený. Martiš skonštruoval aj prototyp lietacieho stroja.
Za svoju činnosť však platil vysokú cenu. V časoch silnej maďarizácie bol pre svoju národnobuditeľskú prácu prenasledovaný, súdený a napokon zbavený učiteľského miesta. Napriek tomu nikdy neprestával pracovať pre svoj ľud.
No, paradoxne, muž, ktorý celý život pomáhal iným k lepšiemu životu, zomrel roku 1918 v chudobe, doslova trpel hladom, a takmer v zabudnutí.
A predsa jeho príbeh nemusí končiť smutne.
Veľkosť človeka sa totiž nemeria tým, čo vlastnil, ale tým, čo dokázal odovzdať druhým.
Príbeh Alberta Martiša je úryvkom z pripravovanej knihy Kataríny Pucovskej: Kulpínsky kaštieľ v zrkadle dvoch storočí.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)