Mozaika

Pred 25 rokmi odišla Mama Zuzana

Pred štvrťstoročím, 1. 8. 2001 v Belehrade, v nemocnici, vo veku 76 rokov, zomrela jedna z najvýznamnejších osobností slovenského insitného maliarstva – Zuzana Chalupová (1925 – 2001). Maliarka z Kovačice, ktorú celý svet poznal pod menom Mama Zuzana, zanechala po sebe dielo, ktoré sa stalo symbolom detstva, pokoja a viery v dobro. Namaľovala takmer tritisíc obrazov, uskutočnila okolo stovky samostatných výstav a jej maľby sa dostali do galérií i súkromných zbierok na všetkých kontinentoch. Obrazy Mamy Zuzany zdobia rezidencie kráľov, cisárov, prezidentov i predsedov vlád. Jej svet bol svetom detí. Hoci sama vlastné deti nemala, na plátnach vytvorila pestrý svet šantiacich chlapcov a dievčat, plný smiechu, hier, krojov, dedinských sviatkov a rodinného šťastia. Aj dospelých zobrazovala detskými tvárami, s veľkými očami a zapýrenými lícami, akoby chcela pripomenúť, že v každom človeku zostáva kus detskej čistoty. Z jej obrazov vyžaruje optimizmus, pokoj a presvedčenie, že svet môže byť lepším miestom, ak bude v ľudských srdciach viac lásky.

 

Pred 25 rokmi odišla Mama Zuzana

 

Pred 25 rokmi odišla Mama Zuzana

 

Nataša Povolni: Portrét Zuzany Chalupovej

 

Nataša Povolni: Portrét Zuzany Chalupovej

 

Mama Zuzana očami žiakov kovačického gymnázia

 

Mama Zuzana očami žiakov kovačického gymnázia

 

Hlas ľudu z roku 1964

 

Hlas ľudu z roku 1964

 

Veľkú časť svojich obrazov i finančných prostriedkov Mama Zuzana venovala na dobročinné účely. Spolupracovala s organizáciami UNICEF, UNESCO a Medzinárodným Červeným krížom, podporovala zbierky pre utečencov, hladujúce deti i mnohé ďalšie humanitárne projekty. Aj preto si získala rešpekt nielen ako umelkyňa, ale aj ako človek veľkého srdca.

Pri príležitosti stého výročia jej narodenia sa 18. októbra 2025 v Kovačici uskutočnila medzinárodná vedecká konferencia Zuzana Chalupová – maliarka detskej duše, ktorá znovu pripomenula význam jej tvorby. Jeden z referátov s názvom Zuzana Chalupová – od pochybných začiatkov k svetovému uznaniu, ktorého autorkou bola Katarína Pucovská, sa vrátil k úplným začiatkom maliarkinej kariéry. Opieral sa o článok, ktorý 4. júla 1964 uverejnil Ján Garaj v týždenníku Hlas ľudu. Vtedy predstavil verejnosti dovtedy takmer neznámu 39-ročnú gazdinú z Kovačice. Zuzana Chalupová mala vtedy namaľovaných iba štrnásť obrazov a popri práci na poli sa venovala výšivkám.

Medzi odborníkmi i samotnými maliarmi sa vtedy viedli diskusie, či má kovačická skupina ľudových insitných maliarov vôbec perspektívu. Po desaťročí ich pôsobenia sa počet autorov znižoval, noví neprichádzali a mnohí predpokladali, že skupina časom zanikne.

Práve objavenie Zuzany Chalupovej vnieslo do týchto úvah nový optimizmus. Bola prvou domácou ženou, ktorá sa pridala ku kovačickým maliarom, a jej prvé práce zaujali sviežosťou i farebnosťou. Sama v rozhovore priznala, že najradšej maľuje dievky v bohatých krojoch a mladuchy, pretože ich odevy ponúkajú viac možností na farebné stvárnenie. Spomínala aj na svoje školské roky, keď ju učitelia povzbudzovali ku kresleniu, a na rozhodujúci okamih, keď jej maliar Ján Sokol povedal: „Skús."

Ilustráciou článku bol obraz Pri studni, na ktorom ešte vidieť realistické postavy mládenca a dievky v krojoch. Neskôr však Chalupová našla svoj jedinečný výtvarný jazyk. Všetky jej postavy – deti i dospelí – dostali charakteristické detské tváre s veľkými očami. Práve tento rukopis sa stal jej poznávacím znamením a otvoril jej dvere do galérií celého sveta.

Na záver článku z roku 1964 si Ján Garaj položil otázku, či práve Zuzana Chalupová otvorí novú kapitolu dejín kovačického insitného maliarstva. Dnes, po viac než šiestich desaťročiach, vieme odpoveď.

Áno, otvorila ju.

Pesimistické obavy sa nenaplnili. Kovačické insitné maliarstvo sa stalo jedným z najvýraznejších symbolov dolnozemského slovenského kultúrneho dedičstva a v roku 2024 bolo zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Medzi jeho najvýraznejšími osobnosťami navždy zostáva práve Zuzana Chalupová.

Jej detský svet sa stal trvalou súčasťou kultúrnej pamäti Slovákov vo Vojvodine i celého sveta.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

logo-USZZ-2016-S-fin-podporou-rgb-150dpi

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články