Dajme si pozor na to, čo počúvame

Podrobnosti

Uverejnené 10. 08. 2026

Nie je hudba ako hudba. A nie je ani koncert ako koncert. Sú koncerty, ktoré si vyžadujú dôkladné zdôvodnenie organizátorov: prečo ten spevák tam stojí, kto ho tam pozval, z akých peňazí a čo tým chceme povedať o sebe. Tohtoročné Slovenské národné slávnosti v Báčskom Petrovci nám túto otázku položili pomerne naliehavo. Na hlavnom pódiu vystúpil Aco Pejović, jeden z najpopulárnejších predstaviteľov súčasného srbského pop-folku. Koncert prilákal veľké množstvo ľudí z okolia a nepochybne mal svojich priaznivcov. To však samo osebe ešte nie je odpoveďou na otázku, či bol takýto výber pre Slovenské národné slávnosti správny.

Lebo Slovenské národné slávnosti nie sú obyčajným Obcou organizovaným zábavným programom.

Sú najvýznamnejším sviatkom Slovákov v Srbsku. Sú miestom, kde sa má verejne ukazovať to najlepšie zo slovenskej kultúry, hudby, tradícií a súčasnej tvorby. Sú príležitosťou pripomenúť, kto sme, odkiaľ sme prišli a čo chceme odovzdať ďalším generáciám. Preto je úplne legitímne pýtať sa, a to veľmi naliehavo, prečo má byť práve na takomto podujatí hlavnou hudobnou atrakciou večera interpret, ktorý spieva po srbsky. A ešte viac je legitímne pýtať sa, koľko to celé stálo, keďže obecné vedenie to nezaplatilo z vlastného vrecka, ale našimi prostriedkami, teda peniazmi daňových poplatníkov.

Ak sa za vystúpenie Acu Pejovića skutočne zaplatilo 9 598 000 dinárov, čiže viac ako 80 000 €, potom nejde o zanedbateľnú položku, nad ktorou by sa dalo mávnuť rukou. Pri takejto sume má verejnosť právo oveľa viac vedieť, vedieť aj podmienky zmluvy, zdroj financovania a dôvody, pre ktoré bolo rozhodnuté práve pre túto investíciu. Verejné peniaze si zaslúžia verejné vysvetlenie. Verejná kultúrna politika musí mať trochu inú úlohu.

Nie všetko, čo ľudia radi počúvajú, musí byť automaticky tým, čo má financovať a propagovať verejná inštitúcia. Lebo najväčší dav nemusí znamenať najväčšiu kultúrnu hodnotu. A už vôbec nemusí znamenať, že sme tým posilnili slovenský charakter slávností.

Tu sa dostávame aj k fenoménu folk hudby.

Je toto hudba, ktorú chceme postaviť do centra Slovenských národných slávností?

Ak áno, mali by sme si to povedať priamo.

Treba však priamo povedať aj to, že slovenská komunita v Srbsku žije v tomto priestore, je jeho súčasťou a prirodzene sa stretáva s kultúrou väčšinového národa. Žijeme teda so srbskou hudbou, ktorá nám je rovnako blízka ako naša vlastná. Prijímame ju otvoreného srdca. Otvorenosť však neznamená rezignáciu na vlastný obsah.

Práve naopak.

Čím viac sme otvorení voči susedom, tým viac by sme mali dbať na to, čo je naše.

A s takým vedomím by slovenskosť slávností nesmela byť stavaná na tom, že sa cez deň uskutočnia folklórne vystúpenia, výstavy, literárne besedy a cirkevné podujatia – a potom sa večer všetko prekryje veľkým komerčným, draho zaplateným koncertom – a ruky hore! Pritom tma noci ukryje všetok neporiadok.

Nikoho akoby netrápilo, že bol Petrovec na najväčší sviatok Slovákov neupravený, hlavné ulice nemal kto pozametať, staré roztrhané plátnové „záplaty" na viacerých budovách v centre viali ako vlajky na vetre, špina a neporiadok takmer v celom centre... A to svedčí nielen o chudobe, ale aj nekultúre obyvateľstva.

Nekultúra sa spája s primitivizmom.

Potom vzniká aj otázka: či je aj to ich zámer, alebo: čo je vlastne hlavnou tvárou slávností?

Na jednej strane máme stovky usilovných a obetavých ľudí, ktorí celý rok pracujú v slovenských kultúrnych spolkoch, nacvičujú slovenské piesne a tance, vydávajú knihy, organizujú výstavy, udržiavajú tradície a učia deti slovenskú kultúru. Pritom na ich celoročnú činnosť Obec schváli minimálne prostriedky. Na druhej strane príde na jeden večer draho zaplatená hviezda a jej vystúpenie sa následne prezentuje ako dôkaz, že „národ si vybral".

Sumy, schválené z obecného rozpočtu na celoročnú činnosť spolkom a združeniam, sú vyjadrené v dinároch

A ešte jedna vec. Kritika výberu interpreta neznamená pohŕdanie jeho publikom. Kto chce počúvať Acu Pejovića, nech ho počúva. Nikto nemusí byť nútený počúvať iba slovenskú hudbu. No verejná diskusia má právo požadovať, aby sa pri používaní verejných prostriedkov vysvetľovalo, prečo práve tento interpret, prečo práve táto suma a prečo práve na tomto podujatí.

Na matičnom zhromaždení odznel aj návrh organizovania vlastných matičných slávností. Ale, veď, toto sú predovšetkým matičné slávnosti, keďže ich zakladateľom je matica! Odkedy sa však k ich organizátorom pripojila aj Obec Báčsky Petrovec a NRSNM, matičný hlas je jeden a proti nemu stoja dva hlasy.

„Rozdeľ a panuj" (latinsky divide et impera) je známa stratégia. Znamená, že súpera alebo veľký problém, alebo v našom prípade veľké podujatie, rozdelíme na menšie časti. Menšie časti potom ľahšie porazíme alebo vyriešime.

A možno by sme si mali dávať pozor ešte na ďalšiu vec.

Na to, čo počúvame.

Lebo keď nám niekto opakovane vysvetľuje, že počet ľudí na koncerte je dôkazom správnosti rozhodnutia, že kritici sú iba tí, ktorí chcú kaziť zábavu, a že otázky o peniazoch či charaktere podujatia sú vlastne zbytočné, potom už nejde iba o hudbu.

Ide o spôsob, akým sa nám vysvetľuje realita.

Turbulentné 90. roky formovali turbo-folk hudbu a začali tento žáner intenzívne pretláčať do štátnych médií (ako RTVS) a na novovzniknuté komerčné stanice (TV Pink, TV Palma). Cieľom bolo vytlačiť alternatívnu rockovú hudbu, ktorá bola protivojnová a kritická voči vláde. Turbo folk slúžil ako dokonalé anestetikum pre masy – ponúkal únik od krutej reality vojny, chudoby a medzinárodného embarga do sveta iluzórneho luxusu.

Katarína Pucovská

Twitter