Srbsko zažilo počas vidovdanského víkendu tropické horúčavy s teplotami blížiacimi sa k štyridsiatim stupňom. Zažilo však aj dva diametrálne odlišné obrazy krajiny. V Belehrade sa vládna moc snažila ukázať svoju silu. Pódium, stany, hudobný program, takmer kilometrová štátna vlajka, atrakcie, hlasovania o budúcnosti krajiny či mediálna kampaň sprevádzajúca celé podujatie mali vytvoriť dojem jednoty a masovej podpory. Takéto zhromaždenia sa za uplynulé roky stali charakteristickou súčasťou politického štýlu Srbskej pokrokovej strany – veľkolepé podujatia, ktoré majú demonštrovať organizačnú schopnosť a mobilizačnú silu vládnucej garnitúry. Na druhej strane stálo Kraljevo. Mesto, do ktorého prichádzali študenti, mnohí pešo po desiatkach kilometrov v extrémnych horúčavách. Neprišli kvôli programu, občerstveniu ani atrakciám. Ich zhromaždenie bolo postavené na občianskom proteste, výzve na zodpovednosť štátu a požiadavke zmien.
Práve v tom spočíval najväčší kontrast víkendu. Nie v počte účastníkov, ktorý sa stal predmetom sporov medzi štátnymi orgánmi, opozíciou a nezávislými pozorovateľmi, ale v samotnom charaktere oboch podujatí.
Vládny míting bol organizovaný zhora. Študentské zhromaždenie vyrastalo zdola.
Dlhé mesiace sa v Srbsku vedú diskusie o tom, či zamestnanci verejného sektora čelia tlaku zúčastňovať sa straníckych zhromaždení a tiež o tom, či sa účastníkom zhromaždení hradí účasť na mítingu. Objavujú sa početné svedectvá o takýchto praktikách, hoci ich predstavitelia vlády odmietajú. Na druhej strane študentské protesty sa opierajú predovšetkým o dobrovoľnú účasť ľudí, ktorí si cestu, jedlo aj ubytovanie zabezpečujú sami. Aj preto mnohí analytici hovoria o dvoch paralelných realitách.
Keď sa po skončení oboch zhromaždení vyprázdnili námestia, zostalo po nich viac než fotografie a videá. Zostal obraz krajiny, ktorá stojí na križovatke. Krajiny, kde už nestačí ukázať silu. Bude ju treba aj presvedčiť.
Moc dokázala postaviť veľké pódium, zorganizovať stovky autobusov a pripraviť veľkolepú scénografiu. Oveľa ťažšie sa však organizuje dôvera.
Vidovdan je v Srbsku symbolom historických rozhodnutí, obetí i národnej identity. Tento rok dostal aj nový význam – ukázal, ako hlboko je spoločnosť rozdelená.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)