Ilok a vinohrady, ktoré živili Slovákov z Báčky

Podrobnosti

Uverejnené 13. 09. 2026

Pred takmer 140 rokmi priniesli Cirkevné listy zaujímavé svedectvo o živote slovenských evanjelikov v Iloku, na ktoré nás upozornil Ján Sabo z Prievidze. Text je cenný najmä tým, že zachytáva počiatky slovenského evanjelického osídľovania Iloka a jeho úzke väzby na slovenskú komunitu v Báčke. „Na pravom brehu Dunaja v rovnej temer vzdialenosti od Vukovára i od Petrovaradína stojí na vysokých terassách rozložené mestečko asi 4000 duší počitujúce, menom Ilok," napísal v roku 1887 Jozef Maliak v Cirkevných listoch. Ilok opisuje ako mestečko obklopené úrodnou krajinou. Nad rovinatou poľnohospodárskou pôdou sa dvíhali svahy Fruškej hory, pokryté vinohradmi. Práve ilocké vinice sa stali pre mnohých chudobných Slovákov z Báčky významným zdrojom obživy. Prichádzali sem najčastejšie pešo už od skorej jari až do neskorej jesene a tu nachádzali prácu a zárobok. Slováci z Báčky pritom do Iloka neprichádzali iba v čase, keď potrebovali sezónnu prácu. Podľa Maliaka ich pohľady na úrodné svahy Fruškej hory smerovali už celé desaťročia. Niektorým sa kraj zapáčil natoľko, že by boli dali prednosť Sriemu pred Báčkou. Dlhý čas však bolo pre evanjelikov takmer nemožné, aby sa v Iloku usadili a nadobudli majetok.

Zásadná zmena nastala v roku 1859, keď boli evanjelikom v Chorvátsku priznané občianske a cirkevné práva, aké mali ich spoluveriaci v Uhorsku. Zrušenie dovtedajších obmedzení postupne umožnilo slovenským evanjelickým rodinám prichádzať do Iloka a usádzať sa tu.

Pre majetnejších Slovákov z Báčky sa otvorila aj možnosť nadobúdať vinohrady. A táto možnosť bola podľa Maliaka mimoriadne významná. V priebehu necelých troch desaťročí sa totiž slovenskí evanjelici stali významnými vlastníkmi ilockých viníc. Autor dokonca uvádza, že v roku 1887 bola až polovica ilockých vinohradov v rukách slovenských evanjelikov.

Pre chudobných Slovákov z Báčky nešlo iba o vlastníctvo pôdy. Vinice im poskytovali prácu práve v období, keď po skončení jarných a letných poľnohospodárskych prác doma nemali dostatok možností na zárobok. Ilok sa tak stal prirodzeným hospodárskym zázemím časti slovenskej komunity v Báčke.

S príchodom slovenských evanjelických rodín sa postupne vytvárala potreba vlastného cirkevného života. Už v roku 1865 seniorát na prosbu predstavenstva evanjelickej cirkvi v Palánke, ku ktorej bol Ilok pričlenený ako dcérocirkev, kúpil na ceste smerom na Varadín súkromný dom pokrytý trstinou. Za objekt zaplatil 600 zlatých. Podľa Maliaka bol tento dom prvým pevným bodom, okolo ktorého sa začal rozvíjať ilocký evanjelický cirkevný život a zhromažďovať slovenskí evanjelici.

K rozšíreniu komunity prispela aj ďalšia okolnosť. Futocké panstvo grófa Choteka priviedlo na pustatinu Cerovač pri Neštíne približne dvadsať evanjelických rodín z okolia Nitrianskej Stredy, ktoré mali obrábať panskú pôdu. Niektorí z týchto ľudí sa neskôr usadili v susednom Neštíne a pripojili sa k ilockému evanjelickému spoločenstvu.

Významnú zásluhu na organizovaní cirkevného života pripisuje Maliak palánskemu kazateľovi Šimonovi Beniačovi. Podľa svedectiev starších Iločanov vynaložil veľké úsilie, aby mladý cirkevný zbor postavil na nohy.

Maliak však svoje rozprávanie neidealizuje. Otvorene píše aj o problémoch, ktoré ilockú evanjelickú komunitu postupne oslabovali. Veľkým problémom bola podľa neho škola a jej učitelia. Kritizuje ich pre alkoholizmus, úžerníctvo a celkovú nespôsobilosť. Takéto správanie učiteľov postupne podkopávalo dôveru ľudí vo vlastnú cirkev a školu.

Situácia vyústila v roku 1875, keď po prijatí nového školského zákona Iločania, nespokojní so svojím učiteľom, dokonca vyhlásili, že školu radšej nepotrebujú. Tým sa ilocká evanjelická škola vzdala svojho práva verejnosti a jej ďalší vývoj bol vážne poznačený.

Následky na seba nenechali dlho čakať. Maliak konštatuje, že medzi približne 500 evanjelikmi, ktorí boli vtedy v Iloku a jeho okolí rozptýlení, navštevovalo nedeľné služby Božie iba málo ľudí. V samotnom ilockom chotári evidoval približne 122 hospodárov, pričom takmer polovica sa podľa neho o cirkevné záležitosti nezaujímala a nechcela prispievať na farára, učiteľa ani ďalšie potreby cirkvi. Najväčším problémom však podľa autora zostávalo financovanie. Keď časť členov prestala plniť svoje povinnosti voči cirkvi, finančné bremeno zostalo na pleciach niekoľkých verných cirkevníkov.

Maliak túto situáciu opisuje aj z vlastnej skúsenosti. Jeho plat mal podľa vokátora dosahovať až 300 zlatých ročne, no v roku 1882 sa znížil na iba 122 zlatých. Za takýchto podmienok bolo podľa jeho slov čoraz ťažšie zabezpečiť dôstojné živobytie duchovného.

Dobový text tak prináša obraz komunity, ktorá mala na jednej strane pozoruhodné hospodárske zázemie – slovenskí evanjelici vlastnili značnú časť ilockých vinohradov –, no na druhej strane zápasila s ľahostajnosťou, nedostatkom solidarity a slabou organizáciou vlastného cirkevného a školského života.

Maliakovo svedectvo z roku 1887 je zaujímavé aj z dnešného pohľadu. Ukazuje totiž, že hranice medzi slovenskými komunitami v Báčke a v Srieme neboli hranicami každodenného života. Ľudia za prácou, pôdou a lepším živobytím putovali tam, kde ich potrebovali.

Ilok a jeho vinohrady sa tak stali súčasťou širšieho hospodárskeho priestoru, v ktorom zohrávali významnú úlohu Slováci z Báčky. Na jar prichádzali do ilockých viníc za prácou, niektorí si tu neskôr kúpili vinohrady a usadili sa, ďalší sa podieľali na budovaní evanjelického spoločenstva.

Dobová reportáž Jozefa Maliaka nám však pripomína, že ilocké víno bolo pre Slovákov z Báčky zdrojom práce, obživy, majetku a v istom zmysle aj mostom medzi slovenskými komunitami Báčky a Sriemu. Ale zároveň bolo aj pokušením, ktorému vedeli podľahnúť najmä učitelia.

Katarína Pucovská

Twitter