Arheološki nalaz u Kulpinu

„Cirkulárneˮ propagovanie pseudoekológie

Po nekonečne dlhom, šesťmesačnom „fejtóne" o obnoviteľných zdrojoch energie, uverejňovanom v slovenskom týždenníku Hlas ľudu, sa ambiciózna pani Lidija Zelić Carević chopila príležitosti vykladať na stránkach tohto týždenníka o ďalšej „ekologickej" téme – rozvoji obehového hospodárstva. Kladiem otázku: Prečo redaktorka slovenského týždenníka angažuje neodbornú autorku, ktorej texty dokonca treba aj prekladať do slovenského jazyka? Či v slovenskej komunite v Srbsku niet nikoho, kto by sa viac vyznal v ochrane životného prostredia, zmene globálnej klímy a cirkulárnom hospodárstve? Pisateľ týchto riadkov sa týmto kritickým pohľadom každopádne neodporúča týždenníku Hlas ľudu, pretože nie je v stave písať zaujímavo viac mesiacov o jednom ekologickom probléme, nech je už akokoľvek zložitý.

Ak riaditeľka/majiteľka súkromného podniku z Belehradu Lidija Zelić Carević zaplatila za priestor v týždenníku Hlas ľudu s cieľom uverejňovania textov, alebo ak tak urobilo združenie Biogas Srbija, bolo treba niečo také aj uviesť v novinách. Ak však séria článkov vzišla z konkurzu, ktorý vypísala nejaká lokálna samospráva alebo krajský sekretariát s cieľom popularizácie ochrany životného prostredia a pozdvihnutia ekologického vedomia, aj to mala redaktorka Hlasu ľudu poznamenať. Alebo boli autorka a texty proste vnútené týždenníku zo strany formálnych a neformálnych centier moci?

 

„Cirkulárneˮ propagovanie pseudoekológie

 

Presne tak, ako ukázala v maratónskom vypisovaní o obnoviteľných zdrojoch energie, že vie iba doslovne zreprodukovať stredoškolské a vysokoškolské seminárne práce na danú tému, resp. sprostredkovať závery medzinárodných dokumentov a citovať jednotlivé právne riešenia, avšak nie aj vyjadriť originálne postoje a ponúknuť čitateľom užitočné a na skutočnostiach založené zistenia o životnom prostredí a jeho ochrane, v novej sérii článkov Lidija Zelić Carević takisto pokračovala rovnakým spôsobom, prežúvajúc zjednodušené, prekonané „recepty" na tzv. zelený prechod. Ide o dva texty: Rozvoj obehového (cirkulárneho) hospodárstva (v čísle 5056 z 25. 3. 2023) a jeho pokračovaní Výhody obehového hospodárstva (dvojčíslo 5058 – 5059 z 8. až 15. 4. 2023). Je možné, že niekto, kto sa snaží byť „ekologickým znalcom", alebo sa iba na neho hrá, nesleduje odbornú literatúru a novinové články v súvislosti so životným prostredím, a jeho úroveň vedomostí „zamrzla" pred desiatkami a viac rokov?

Namiesto toho, aby čitateľom jasne vysvetlila na praktických príkladoch a postupoch, čo to je obehové hospodárstvo, pani Zelić Carević sprostredkúva z ktovie akých príručiek suché poučky a opisy aktuálneho lineárneho a žiaduceho obehového hospodárstva. Do vyčerpania sa vymenúvajú negatívne stránky lineárneho hospodárstva, ako keby ich občania a príroda už desaťročia nepociťovali na vlastnej koži. O tom, že autorka textov tápe v tme, disponuje iba povrchnými „učebnicovými" vedomosťami a nechápe podstatu obehového hospodárstva vidno aj na základe toho, že tendenčne spája tento druh hospodárstva iba so šetrením zdrojov, znížením odpadu, jeho recyklovaním (nezmieňujúc sa pritom o opätovnom využití odpadu) a vyžívaním obnoviteľných zdrojov energie. V druhom texte nasledujú prikrášlené frázy o obehovom hospodárstve a povrchná znalosť témy zo strany pani Zelić Carević sa ešte viac dostáva do popredia. Menovaná totižto, okrem iného, píše, že je dôležité odstrániť odpad zo systému hospodárskych aktivít. Keďže v ďalšom texte neposkytuje dodatočné vysvetlenia, kladie sa otázka, kde s ním (odpadom)? Nevyhadzovalo aj aktuálne, lineárne hospodárstvo odpad zo systému výroby do životného prostredia, do špeciálnych skladov, do skládok či do spaľovní? Podstata obehového hospodárstva je presne opačná, ako uvádza pani Zelić Carević: treba napodobňovať prírodu a ekosystémy, v ktorých niet odpadu a kde je všetko využiteľné. To znamená, že aj vedľajšie produkty hospodárskej činnosti, t. j. odpad je účelne využitý vo výrobnom systéme, teda nie je odhodený.

A zase, tak, ako v tej jej ságe o obnoviteľných zdrojoch energie, podstatná časť zodpovednosti, ak nie aj najväčšia, je na jednotlivcovi. V jej textoch niet hlbších náhľadov, kritických pohľadov, odvážnej vízie či inšpirujúcej utópie. Je žiaduce ísť vychodenými chodníkmi, bezpečnou, strednou cestou, síce ona nikam nevedie. Nepohnevať sa s nikým, vyhýbať sa ostrým tónom a radiálnym riešeniam, nevyvolávať konflikty a polemiky, oslovovať imaginárneho jednotlivca. Pani Zelić Cerović znovu, nasledujúc zlý príklad „povrchových environmentalistov", apeluje na vedomie občanov – jednotlivcov, počítajúc s tým, že oni pred neúprosnou argumentáciou o neudržateľnosti existujúcej formy hospodárstva nevyhnutne urobia racionálnu voľbu a zmenia svoje (spotrebiteľské) návyky a správanie. Prehovára z autorky hlas niekdajšej odborníčky na komunikáciu a styk s verejnosťou, respektíve na predaj a marketing rýchloobrátkového spotrebného tovaru (FMCG priemysel – ang. Fast-Moving Consumer Goods), a preto všetko vložila na jednu kartu – individuálnu spotrebu? Obávam sa, že ani samotná pani Zelić Carević neverí tomu, že cesta k cirkulárnemu hospodárstvu vedie cez banálne zmeny správania jednotlivcov, ktoré navrhuje: vyhýbanie sa nákupu tovaru v plastovom, nerecyklovateľnom balení; recyklovanie odpadu v domácich podmienkach (akoby to bolo možné bez rozvinutého lokálneho systému spravovania týkajúceho sa komunálneho odpadu); výberové obstarávanie zariadení a veľkých domácich spotrebičov iba s „ekologickým" označením; zatváranie kohútika pri umývaní zubov (ďalší krok v súvislosti so sporením by azda mal byť ten, aby sa chlapi holili nasucho); viac chôdze a jazdy na bicykli namiesto používania áut atď. Opätovne opakujem otázku, či má niekto, kto ešte včera bol exponent FMCG priemyslu a dlhé roky zastával hromadné nákupy rýchloobrátkového spotrebného tovaru, morálne právo a povesť poúčať občanov o sporení, starostlivej voľbe, menšej spotrebe či ochrane zdrojov a životného prostredia. Alebo sa vlastne nič podstatne nemení: aj naďalej treba neobmedzene kupovať sladkostí, papierové utierky, šampóny a čistiace prostriedky, osviežujúce nápoje atď., ak sú v recyklovanom balení a majú označenie „EKO"! Okrem toho, je možné svetovú, národnú ekonomiku, bez ohľadu na to, či je ona dnes lineárna, a zajtra cirkulárna, znížiť na individuálnu spotrebu? Začína sa rozvoj obehového hospodárstva v domácnostiach občanov? V druhom texte autorka poskytuje jasnú a nesprávnu odpoveď: „Podpora obehového hospodárstva začína u jednotlivca a riešenie spočíva v našich krokoch a rozhodnutiach." Trošku predtým sa pani Zelić Carević snažila povzbudiť nedôverčivých a váhavých čitateľov miernym presviedčaním: vzhľadom na váhu problému prechodu na obehové hospodárstvo je ľahké pomyslieť si, že individuálne nemôžeme urobiť nič, aby sme to zmenili, no je to práve naopak – my všetci môžeme zohrať svoju rolu, a to tak, že dnes urobíme iba jednu zmenu. Akú, to už autorka nehovorí. Možnože stačí častejšie zatvárať kohútik pri umývaní zubov? Fíha, taký malý krok pre občana, a veľký pre planetárne obehové hospodárstvo! Môžem vyvodiť záver, že nejde iba o vyjadrenie nevedomosti a naivity pani Zelić Carević, ale aj o zavádzanie verejnosti a tendenčný vplyv na vedomie občanov. Ak už bolo viackrát oznámené – a pritom nedošlo k popretiu –, že je len stovka najväčších svetových spoločností zodpovedná za najväčšiu časť znečistenia planéty, nie je teda logické, aby sa transformácia z lineárneho na obehové, cirkulárneho hospodárstvo začala od nich, a nie od čitateľov Hlasu ľudu a odo mňa? Nezabudol som ani na pani Lidiju Zelić Carević. Zmena hospodárskej aktivity sa nezačína ani od nej, ako jednotlivca, ale od jej niekdajších FMCG a súčasných „bosov" a pracovných partnerov.

Avšak to, čo je najviac do očí bijúce a na základe čoho je jasné, že Lidija Zelić Carević vážne nedrží krok s realitou, je jej ľahko vyslovený nápad, aby občania obrátili svoju pozornosť na kúpu automobilov na elektrický pohon. Ako keby išlo o jednoduchý nákup mydla. Zdá sa, že niekdajšia kariéra a skúsenosti v FMCG priemysle nedajú pani Zelić Carević pokoja a nekontrolovateľne sa dostávajú na povrch. Podstatná časť našich občanov nevlastní auto, a veľká väčšina môže iba snívať o zaobstarávaní nového vozidla s benzínovým alebo diesel motorom, pričom ľudia zväčša jazdia na ojazdených autách. Kúpa elektrického automobilu by teda bola v doméne nemožného a nedosiahnuteľného. Je však otázkou, či by priemerný občan Srbska, hoci by aj mal 40 000 EUR, koľko stoja najlacnejšie autá strednej kategórie na elektrický pohon bez štátnych subvencií, bol ochotný minúť peniaze na také vozidlo, alebo by radšej investoval ťažko nadobudnutý kapitál do niečoho iného. Keby trošku listovala dennú tlač alebo pozerala na internete, pani Zelić Carević by si mohla všimnúť aj pohoršovanie sa jedného z lídrov svetovo známeho automobilového koncernu, ktorý povedal, že výroba a predaj iba elektrických automobilov „odsúdi" doterajších majiteľov malých, lacných automobilov na upustenie od kúpy nových áut a na používanie verejnej dopravy. Zatiaľ čo dotyčný vyjadruje nespokojnosť z dôvodu evidentnej straty časti hromadných spotrebiteľov, skutoční zástancovia zdravého životného prostredia môžu iba privítať väčšie využitie verejnej dopravy na úkor škodlivej individuálnej motorizovanej dopravy. A práve to (verejná doprava) je skutočnou, ekologickou alternatívou k hromadnej premávke individuálnych vozidiel, síce by aj boli úplne elektrické, čo Lidija Zelić Carević úplne prehliada. Istá skupina profesorov z Kalifornie navrhla dokonca extrémne opatrenia v podobe obmedzovania súkromného vlastníctva nad vozidlom.

Elektrické vozidlá ani nie sú také „zelené", pretože sú aj naďalej nabíjané energiou získanou z konvenčných elektrární (tepelné elektrárne na uhlie, plyn, jadrové elektrárne), a dôsledky výroby všetkých súčiastok pre automobily na elektrický pohon predstavujú vážne ohrozenie pre životné prostredie (svetové agentúry odvysielali krátky text o výške nákladov a potrebnej energii na výrobu jednej tóny lítia). Je už čoraz viac upozornení o tom, že svetová výroba lítia nemôže uspokojiť dopyt, ako aj tom, že ho jednoducho niet v dostatočnej miere pre všetkých.

Ako jeden z vedľajších sociálnych dôsledkov trvania na používaní elektrických vozidiel je potrebné uviesť, že drahocennosť elektrických automobilov opätovne vysunie do prvého plánu zamaskované triedne rozdiely a sociálnu nerovnosť medzi občanmi, pretože sa, takisto ako v minulosti, používanie auta, sloboda pohybu a pohodlie dopravy, ktorú ono symbolizuje, stanú výlučným privilégiom bohatých.

 

Ivan Zafirović

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články