Horúčavy letných prázdnin si z detstva pamätáme nie len podľa slnka, ktoré nás ťahalo von, ale aj podľa jedinečného zvuku – jemného cinkania zvončeka, ktoré sa pomaly blížilo ulicou. Pre nás deti to bol signál, že prichádza zmrzlinár.
Zmrzlina, tá lahodná chladivá pochúťka, má históriu dlhšiu než by si mnohí mysleli. Už v starovekej Číne a Ríme si panovníci pochutnávali na snehu dochutenom ovocnými šťavami. Cisár Nero si ho dokonca nechával prinášať z hôr. Do Európy sa zmrzlinová pochúťka dostala vďaka cestám Marca Pola a prvý skutočný mrazený krém pripravil Blasius Villafranca v Ríme už v roku 1550.
No naše spomienky sa viažu k úplne inej zmrzline – tej z detstva. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia zmrzlinári – alebo „sladoledári", ako sme ich volali – prechádzali ulicami našich miest a dedín na trojkolesových vozíkoch. Nádoba ukrytá v plechovom boxe uchovávala poklad – zmrzlinu, ktorú sme milovali. Jeden dinár, alebo dokonca jedno vajíčko, stačilo na malú hrčku, ktorú nám s úsmevom zmrzlinár načapoval do kornútka, alebo „plásty" – tak sme kornútok volali v minulosti a tak ho v Petrovci u známeho zmrzlinára Isu aj dnes najčastejšie voláme.
Detské oči zažiarili, keď zmrzlinársky naberač nakopol trocha viac. Stáli sme v rade – bosí, opálení, netrpezliví – a čítali z tvárí druhých, či sa aj nám ujde väčší kopček. Bolo to niečo magické. Zmrzlinár bol pre nás malým hrdinom dňa, a ten jednoduchý moment – lízanie sladkej studenej zmrzliny v tieni domov – zostal zapísaný v pamäti naveky.
Dnes, keď sa zmrzlina kupuje vo vitrínach moderných cukrární, sa tá spomienka na zvonček trojkolesového vozíka zdá ako sen. Ale práve v tej jednoduchej radosti, v tej chvíli detského očakávania a sladkého naplnenia, žije kúzlo starých čias.
Na to kúzlo dnes čo len trochu upomína zvonková melódia, ktorá sa v podvečerných hodinách rozlieha Kulpínom. Deti dobre vedia, čo ten zvuk znamená.
Hurá! Ide kombík-zmrzlinár!
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)