SEAVC Kulpín

Výzva k zodpovednosti voči planéte, ktorá nás živí

„Zem nepatrí človeku, človek patrí zemi..." – slová, ktoré zazneli už v roku 1854 v liste indiánskeho náčelníka americkému prezidentovi, majú dnes možno väčšiu váhu než kedykoľvek predtým. Pripomínajú nám jednoduchú, no často zabúdanú pravdu: všetko je navzájom prepojené. Čo postihne zem, postihne aj človeka. Ak ničíme planétu, ničíme si zem pod nohami, ničíme budúcnosť našim deťom, vnúčatám a budúcim pokoleniam. Deň Zeme (22. apríl) nám každoročne pripomína, že planéta má svoje hranice. A že ich prekročenie má dôsledky, ktoré čoraz výraznejšie začíname pociťovať už teraz. Každý z nás nesie zodpovednosť za takú situáciu. Lebo, každé zbytočné spaľovanie, nešetrné používanie vody, nadmerné používanie chémie, každé odhodené plastové vrecko, zbytočná kúpa šatstva...všetko to má negatívny dopad na našu planétu. Zamýšľajme sa už teraz nad vlastným konaním – kým nie je neskoro. Dnešný deň nás vyzýva k zodpovednosti.

 

Výzva k zodpovednosti voči planéte, ktorá nás živí

 

Táto výzva je mimoriadne aktuálna aj pre naše lokálne prostredie. Región, ktorý je známy úrodnou pôdou, poľnohospodárskou tradíciou a kultúrnou krajinou dolnozemských Slovákov, čelí dnes viacerým ekologickým problémom, ktoré nemožno ignorovať. Používame čoraz väčšie množstvá pesticídov a priemyselných hnojív, čo priamo vplýva na chemické zamorenie pôdy a nepriamo spôsobuje problémom s pitnou vodou. Naši predkovia ťažkou prácou menili močaristú Vojvodinu na najúrodnejšiu oblasť v regióne a nám sa podarilo za menej ako jedno storočie, odkedy sa vo veľkom začala používať chémia, zamoriť spodné vody do tej miery, že už máme veľký problém s pitnou vodou. A bez vody niet života.

Problémom zostáva aj hospodárenie s vodou. Podzemné vody, ktoré sú kľúčové pre zásobovanie obyvateľstva, sú vystavené riziku znečistenia, ale aj ubúdania, keďže klimatické zmeny prinášajú čoraz častejšie extrémne suchá. Tie negatívne ovplyvňujú nielen poľnohospodárstvo, ale aj celkovú stabilitu krajiny.

Jedným z najviditeľnejších problémov sú skládky odpadu na okrajoch dedín, nedostatočne riešené triedenie komunálneho odpadu alebo spaľovanie odpadu, ktoré výrazne zhoršuje kvalitu ovzdušia. Znečistený vzduch, ktorý vdychujeme, sa stáva vážnym problémom a má priamy dopad na zdravie obyvateľov. Zodpovednosť je aj naša. Či taký vzduch chceme dopriať svojim deťom?

Tieto javy nie sú izolované. Sú dôsledkom dlhodobého nešetrného prístupu človeka k prírode. Ako sa uvádza aj v texte profesorky Márie Boldockej, prekračovanie prirodzených limitov planéty narúša základné podmienky života – ekologickú rovnováhu, kolobeh látok i prúdenie energie. Príroda nám čoraz zreteľnejšie dáva najavo, že takýto prístup nie je udržateľný: https://www.kulpin.net/component/content/article/22-aktuality/aktuality/6866-zem-nepatri-cloveku-clovek-patri-zemi

Riešenie sa nemusí začínať na úrovni štátu – žiaľ, ten sa zameriava skôr iba na zisk a ekonomické účinky. Planéta je aj naša, začnime teda zmenami v našom každodennom živote.

Nová doba si vyžaduje nový prístup – racionálne a šetrné využívanie prírodných zdrojov, podporu obnoviteľných zdrojov energie a predovšetkým zmenu myslenia. Nestačí si uvedomovať problémy, treba konať.

Zem je naším domovom, našou minulosťou i budúcnosťou. A je len na nás, v akom stave ju odovzdáme ďalším generáciám.

„...Povedzte svojim deťom, že je zem naša príbuzná, aby si ju vedeli vážiť. Učte svoje deti, ako my učíme naše, že zem je naša matka. Všetko, čo postihne zem, postihne i synov zeme... My vieme: zem nepatrí človeku, človek patrí zemi... Všetko je navzájom spojené ako krv, ktorá spája jednu rodinu. Všetko je spojené. Čo postihne zem, postihne aj synov zeme. Človek nestvoril pohyb života, on je v ňom iba vláknom. Čo urobíte tomu pohybu, urobíte sami sebe..." (Z listu indiánskeho náčelníka americkému prezidentovi roku 1854).

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

logo-USZZ-2016-S-fin-podporou-rgb-150dpi

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články