Srpska pravoslavna crkva

Slon z roku 1925 kráča ďalej

V auguste 1925 uverejnila Národná jednota satirickú stať o organizácii s názvom „Slon". Jej heslo znelo: „Nepíšem, nečítam, nepracujem." Pointa bola jasná: kritika ľahostajnosti, pasivity a dobrovoľného vzdania sa národných a kultúrnych hodnôt. Keď sa k textu vrátime po sto rokoch, pocit déjà vu („už videné") je až mrazivý – či sme sa to vrátili storočie dozadu? Vtedy bola terčom posmechu predstava, že na školstvo netreba myslieť, veď „aj tak sme sa sto rokov zaobišli bez gymnázia". A dnes? Politické hry a reformy bez konca akoby znova oživovali heslo „Slona". Načo nám je vzdelanie, keď jednoduchšia cesta vedie cez ľahostajnosť a stranícku poslušnosť, kde sa diplom, alebo vedúce postavenie, môžu získať lojalitou a za peniaze.

 

Národná jednota, august 1925

 

Národná jednota, august 1925

 

Národná jednota, august 1925

 

V roku 1925 autor satiry sarkasticky tvrdil, že „Slovenská tlačiareň je zbytočná, lebo členovia Slona aj tak nečítajú". Smutné, že dnes už nejde len o vtip. Hlas ľudu, pokračovateľ tradície Národnej jednoty, stráca čitateľov, keďže sa z nezávislého slovenského týždenníka stal stranícky bulletin. Noviny, ktoré by mali byť nástrojom kultúrneho a národného povedomia sa premieňajú na bezduché oznamy.

A čo kultúra? Satira z roku 1925 sa vysmievala potrebe spolkov a divadla. Akoby nám dnes tiež niekto pripomínal: „Netreba ani divadlo." Petrovské dni divadelné, kedysi sviatok slovenskej kultúry, ostávajú bez publika – bojkotované, keďže sa aj tu usadila politika a neodbornosť.

Či sa to už vytráca tá naša príslovečná slovenská húževnatosť a tristoročná ambícia zotrvať? Naši národnostní predáci sa v mene nás všetkých často poľahky zriekajú získaného národnostného práva, ktoré v tvrdých podmienkach pre nás vydobyli naši predkovia. Zatvárajú oči, vyhýbajú sa nepríjemným otázkam o identite, kultúre, jazyku a národných prioritách.

Slon z roku 1925 nebol skutočnou organizáciou. Bol to výsmech nečinnosti a duchovnej letargie. Ale zdá sa, že po sto rokoch Slon stále kráča našimi dedinami a mestami. Sedí na pleciach školy, tlače, kultúry – a ťažko nás tlačí k zemi.

Satira z roku 1925 bola komédiou namierenou proti nezáujmu, ale jej ozvena v roku 2025 je tragikomická – akoby sa nič nezmenilo. Namiesto „Slona" by sme dnes mohli hovoriť o inštitúciách a komunitách, ktoré sa odcudzili svojmu poslaniu. Vzdelanie, nezávislá tlač a kultúra – piliere identity – sa dostávajú na okraj, a pohodlnosť a ziskuchtivosť vedúcich pripomína heslo tej parodickej organizácie:
„Nepíšem, nečítam, nepracujem."

Ak vtedy satirik zakončil svoje slová heslom „Stoj!", dnes by sme mali dodať:
„Prebuď sa!"

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články