Félix Kutlík

Búrka na obzore

Nemecko podpísalo bezpodmienečnú kapituláciu krátko pred polnocou 8. mája 1945 o 23:01 stredoeurópskeho času. V Moskve vtedy už bolo po polnoci a preto sa Deň víťazstva nad fašizmom v niektorých krajinách oslavuje 9. mája. Slávime teda víťazstvo nad zlom. Druhá svetová vojna bola najkrvavejší a najbrutálnejší konflikt v novodobých ľudských dejinách. Nacionalizmus, ideológia jednostranne zdôrazňujúca význam jedného národa a politika založená na takejto ideológii, zavinili v II. svetovej vojne smrť 50 až 80 miliónov ľudí. Náladu a udalosti pred začiatkom vojny opísal vo svojich ručne písaných zápiskoch Kulpínčan Vladislav Harminc, narodený 31. 07. 1910 v Kulpíne, v známej staviteľskej rodine Harmincovcov. S menšími zásahmi uvádzame úryvok z tohto Harmincovho textu:

 

Búrka na obzore

 

„Kráľ Alexander sa nepodal na svojho otca Petra. Peter bol kráľ – sedliak. Šáco bol pánča. Uzavretý, poberajúci z každej štátnej dodávky mzdu.

A Nemci už mali lietadlá, bili Židov, spievali a mašírovali.

My sme si mysleli: Aká vojna, veď toto už nie je rok 1914. Nám sa to už nemôže stať. Veď sme my rozumní ľudia, veď sme všetci dostali rovnakú výchovu: Slováci, Srbi, Židia, Nemci. Veď nás Srb zdraví: „nazdar" a my jeho „zdravo", – my konflikty iste pokojne riešime.

A potom prišlo Abesínsko, čoskoro Španielsko a onedlho sme aj my pocítili naše „dobré ráno".

V roku 1934 zabili Alexandra. Peter bol sotva 11 ročný. Videl som ho drobného, v sokolskej rovnošate kráčať dolu ulicou k železničnej stanici v Belehrade za truhlou svojho otca. Mária z rodu rumunského viedla syna za drobnú detskú ruku.

Kto povedie nás za ruku, nás na juhu a nás v starej vlasti? Kto?

Veď už občas cez prázdniny vídávame nemeckých študentov na bicykloch v krátkych kožených nohaviciach obchádzať švábske dediny. Keď ich žandár zadrží a predvedie na okres, tam ich prepustia a ešte sa im ospravedlnia. Majú vraj právo skúmať pôvod a reč svojich krajanov. Hrešia aj žandári: „májku pánsku". Hrešia aj vtedy, keď musia strážiť trať pri cesovaní niektorého ministra. – Ty, Nikola, hovorí žandár, mrzni v zime a daždi, stráž železnicu. Zajtra ministra vyhodia a noviny budú písať koľko za ten krátky čas pri moci nakradol. „Májku" im ich zlodejskú!

Regent koketuje s trónom a s Nemcami. Peter je dieťa, výchovu má po chuti svojho spravodlivého deda Petra. Ale, palica starého Petra narieka – s pôžitkom by udierala po chrbtoch ministrov zlodejov, ako ich národ volá: „derikože". Palica je však už voľakde vo vojenskom múzeu na Kalemegdane v Belehrade.

Bieda stále väčšia, národ nadáva a cestuje za prácou. Hľadá robotu, ktorej nikde nieto. Všetko cestuje, apoštolsky, pešo. Vedia už, kde nájdu tzv. „matky chudobných", kde dostanú nocľah a jedlo za určitú prácu. Na hlavných „ťahoch" obce dávajú nocľah: studenú izbu a holé dosky ako na vojenských strážniciach. Býva tam aj pec, ale kurivo nie. Vedia pútnici za prácou čo ich čaká, a preto pozbierajú všetko súce do týchto pecí. Hlad je strašný, ale teplo ho zmierňuje. Mnohí cestujú, kým sa nezlumpačia a potom už len chodia od jednej „matky chudobných" k druhej, ani netušiac, že ich Šváb, Talian, Maďar, Bulhar, ustaša a četník pobije ako ľadovec obilie – putujú a nevšímajú si nápis na krížoch pri cestách „Zachovaj nás Bože vojska, hladu, ľadu a cholere." Nevedeli Božie deti, že budú aj oni zabíjať a budú zabíjané. O nejaký čas každý ôsmy občan tejto zeme padol pod mečom vrahov. Každý ôsmy, muž, žena, dieťa, starec či starenka.

Nevedeli Božie deti, že za nejaký čas pôjde slovenská stará žena z kostola s modlitebnou knižkou pod pazuchou a bude vravieť deťom: „Keď príde ten čas, deti moje, nebojte sa hriechu, keď sa neboja oni, aj vám Pán Boh odpustí, biť ich treba, zloduchov."

Búrka bola na obzore, obláčiky sú jej predzvesťou.

Prvá to dostala naša stará vlasť. Predstavitelia „Malej dohody" Rumunska a Juhoslávie už vtedy mali platených povaľačov, čo behávali pred nimi a volali: „ Vodca, vodca!" Povedali, že dohoda je len proti Maďarsku a nie Nemecku. Všade ukazovali mapu štátu, na ktorej sú odstránené ploty. Nevedeli to porekadlo: „Panebože po všetkých."

Ulice pred vyslanectvom ČSR v Belehrade boli plné dobrovoľníkov. Nechceli dať svojich bratovov Švábom. Nechceli pomoc.

Lord Runciman chytal ryby a Šváby chytili našu vlasť. Najprv to rozvŕtali dnu a potom s požehnaním muža s dáždnikom okrájali z vonku. Potom prišiel satan zahnusiť svojou prítomnosťou sídlo našich 78 vladárov, od prvého praotca Čecha po Dr. Beneša. A hnusili ho jeho „holomci" (slovo zrejme vzniklo skrátením z hanlivého staročeského holomúdca – teda kto má ešte neochlpené prirodzenie, čiže význam nedospelý muž – poznámka k.p.) šesť rokov, kým neprišiel na psa mráz. A prišiel.

Videl som v roku 1938-39 odchádzať mužov našej starej vlasti (Slovenska – pozn. k.p) preč cez Rumunsko a Juhosláviu na západ. Vysokí modrookí. Všade hostení. Darmi zeme a slzami. Išli preč do neznáma. Doma už nebolo domova.

A potom prišlo obdobie jednania až do augusta 1939 a Panebože po Poliakoch, donedávno ešte hladných na Tešín a Goralsko. Veď sa dedila vlasť Libušina a vlasť Svätoplukova. Vlasť Matúša Trenčianskeho, nuž časť sa ušla vlkom a časť aj hyenám. Vlasť pánskych pánov a vlasť po zem sa klaňajúcich sedliakov bola rozbitá za dva týždne a rozdelená, večne delená pre mocných tohto sveta, znovu rozdelená len pre mocných tohto sveta. Pánski páni ušli a národ nechali novým pánom. Klaňať sa po zem.

Nastala doba keď Šváb mal právo zabiť človeka len preto, že sa narodil ako Žid. Muža, starca, ženu, starenku a dojča, len preto, že boli a sú najstarším národom na svete s písanými dejinami. Pobil ich milióny.

Nastala doba vlkov, keď Šváb mal právo zabiť Poliaka, jeho ženu, matku a starého otca, jeho veľké a malé deti len preto, že si Poliak vychoval prasa a keď bol hlad zabil ho na svoju obživu. Za toto bola Poliakom určená smrť a domom oheň. Všetko, ako výstraha za nový prichádzajúci poriadok na svete. Aj týchto Šváb pobil milióny a zavliekol ich otročiť za nový poriadok."

 

kp

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články