Kultúrno-umelecký spolok Vladimíra Mičátka včera podvečer v Slovenskom národnom dome v Kysáči usporiadal literárny večierok venovaný Danielovi Pixiadesovi, Kysáčanovi žijúcom takmer polstoročie v Kanade, no stále s vrúcnym vzťahom k rodnému kraju. Program moderovala Katarína Pucovská, ktorá bola i autorkou večierka. V mene organizátora prítomných pozdravil predseda spolku Michal Francisty. V programe vystúpili Anna a Alexander Asodiovci, Rastislav a Elena Surovci, Vladimír Valentík a Anna Legíňová. Večierok prebiehal v príjemnom ovzduší, v sieni, ktorú momentálne zdobia krásne obrazy Márie Slávikovej.
Daniel Pixiades sa narodil 5. júla roku 1931 v Kysáči. Z rodiska odišiel veľmi mladý, najprv na školenie do Petrovca a potom aj do učiteľskej školy v Sombore. Po vyškolení začal pracovať ako učiteľ v odľahlejších prostrediach v slovenských a českých školách a keď mal 21 rokov prichádza do Kulpína, kde na kulpínskej základnej škole pôsobil desať rokov. Z Kulpína odchádza najprv do Nového Sadu a potom do Čiernej Hory a v roku 1974 odišiel do Kanady, kde dodnes žije v meste Thunder Bay.
Ako spisovateľ Daniel Pixiades začal vyrastať v čulom tvorivom povojnovom ovzduší literárneho krúžku Sládkovič na petrovskom gymnáziu a v mladistvom veku patril do skupiny našich slovenských básnikov a spisovateľov, (Michal Babinka, Pavel Mučaji a Juraj Tušiak), ktorí spolu s Paľom Bohušom, Jánom Labáthom, Andrejom Ferkom a inými kládli základy povojnovej poézii a poetiky vojvodinských Slovákov.
Po odchode do Kanady komunisti vydali zákaz zverejňovať jeho tvorbu a tým bola daná aj tichá bodka na jeho literárne dielo. Na zabudnutie „odsúdený" a z literárneho života Slovákov v Juhoslávii bol odsunutý na asi tri desaťročia. Po čase, pri príležitosti Pixiadesových sedemdesiatin, v Novom živote z roku 2001 Víťazoslav Hronec písal o nezmysle a nespravodlivosti spáchanej voči Danielovi Pixiadesovi: „ ...Odvtedy (až do konca osemdesiatych rokov) v Obzore zo strany komunistov existoval nezmyselný zákaz uverejňovať ho v publikáciách tohto vydavateľstva." V. Hronec tiež uvádza, že zatiaľ čo Pixiadesa po slovensky v Obzore zverejňovať nesmeli, jeho poviedka Cez rieku bola zaradená do jednej srbskej čítanky, jeho básne sa zjavili v belehradskom literárnom časopise Delo, v časopise Zadarska revija a aj v iných periodikách a exilových antológiách, najmä v Chorvátsku.
Pixiadesove knihy dnes sú už preložené do viacerych svetových jazykov a doteraz vydal vyše 40 zbierok a dve knihy memoárov.
Keďže včerajší večierok bol narodeninový, k nemu patrili aj gratulácie a tiež spev. S potešením treba konštatovať, že k dobrej nálade prispeli viacerí Kysáčania, ktorí chceli spisovateľovi k narodeninám zablahoželať a prispieť k narodeninovej nálade už či slovom, veršom, piesňou dokonca aj koláčmi.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)
Komentárov