Pred storočím, 9. júla 1925, priniesli noviny Národná jednota správu o vážnej hrozbe, ktorej čelilo slovenské gymnázium v Petrovci. Štátne úrady rozhodli o zrušení 7. a 8. ročníka – čo by dnes znamenalo zrušenie 3. a 4. ročníka strednej školy. Tento krok nadväzoval na predchádzajúci zásah z úvodu školského roka 1924/1925, keď bola zrušená šiesta trieda a žiaci museli prestúpiť do Nového Sadu, ak chceli pokračovať v školení. Zachovali sa silné slová z titulnej strany spomínaných novín, ktoré poukazujú na to, akú dôležitosť naši predkovia pripisovali vzdelaniu. „Naši otcovia neprestajne túžili po strednej škole... lebo maďarská politika nepriala Slovákom." V texte sa vyzýva, aby sme „zapchali ústa našim protivníkom", ktorí tvrdia, že Slováci nie sú kultúrny národ – a to činom: zabezpečením žiakov pre slovenskú školu.
Redakcia vtedy upozornila na sľub ministra školstva, že gymnázium zostane osemročné. Zároveň však jasne zaznelo: „Treba sa nám len postarať, aby sme v nej mali čim viac žiakov." V tom čase to bola výzva k mobilizácii celej komunity.
Tento apel je, žiaľ, aktuálny aj dnes – v roku 2025. Po sto rokoch slovenské gymnázium v Petrovci opäť čelí výzve: nie vonkajšiemu zákazu, ale tichému poklesu záujmu slovenských žiakov. V dobe, keď nás ohrozuje asimilácia a rozplývanie jazykovej identity, platia slová spred storočia s ešte väčšou naliehavosťou: „Aj nás len naša vzdelanosť môže zachrániť."
V spomínaných výstrižkoch čítame, že každý slovenský inteligent, rodič, remeselník či roľník má národnú povinnosť „agitovať za slovenskú školu". Gymnázium v Petrovci bolo a zostáva chrbtovou kosťou slovenskej vzdelanosti na Dolnej zemi. Jeho osud je zrkadlom nášho vzťahu k budúcnosti.
Zaujímavou symbolikou je aj tá skutočnosť, že Slovenské národné slávnosti sa v roku 1925 konali v rovnaký víkend ako aj tento rok – ibaže vtedy trvali dva dni (9. a 10. augusta), kým dnes ich rozširujeme na tri (8. – 10. augusta 2025). Nech sú teda tohtoročné slávnosti skutočne slovenské a nielen oslavou kultúry, ale aj manifestáciou vôle uchovať si slovenskú pieseň, slovenskú reč, slovenské školstvo i slovenský rozum.
Lebo ako písali v Národnej jednote pred storočím:
„Rozum a viac-menej aj telesný blahobyt škola dáva."
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)