História Kulpína

Kysáčske literárne pero 2025

Kultúrno-umelecký spolok Vladimíra Mičátka v utorok 25. novembra 2025 po tretíkrát usporiadal podujatie Kysáčske literárne pero, ktoré je venované autorom píšucim po slovensky. Literárny večierok sa konal v miestnostiach Slovenského národného domu v Kysáči a niesol sa v znamení tvorivosti, nárečovej rozmanitosti a úcty k literárnemu dedičstvu. Predseda spolku Michal Francisty v úvodnom príhovore privítal prítomných a pripomenul, že sa literárne pero koná práve 25. novembra – v deň výročia úmrtia slovenského prekladateľa, publicistu a kysáčskeho učiteľa Vladimíra Mičátka, ktorého meno spolok nesie. Prvá edícia podujatia sa uskutočnila v roku 2021, druhá v roku 2023, a tak sa literárne stretnutie koná každé dva roky.

 

Foto: Kultúrno-umelecký spolok Vladimíra Mičátka

 

Foto: Kultúrno-umelecký spolok Vladimíra Mičátka

 

Foto: Kultúrno-umelecký spolok Vladimíra Mičátka

 

Tohtoročné Kysáčske literárne pero privítalo tvorcov nielen z Kysáča, ale aj z Petrovca a zo zahraničia. Svoje práce osobne prečítali Michal Ďurovka, Mária Drieňovská, Zuzana Grňová Agarská, Mária Sláviková, Zuzana Ferková a Michal Francisty. Texty Márie Streicherovej, Jána Čemana, Anny Legíňovej, Kataríny Arňašovej a Tomáša Častvena predniesol M. Francisty.

O prednesenej tvorbe sa podelil so svojimi postrehmi redaktor, výtvarný teoretik a kritik Vladimír Valentík, ktorý účastníkov pochválil, no zároveň im poskytol aj cenné odporúčania, ako ďalej rozvíjať svoj prozaický či básnický prejav. Zvlášť ho zaujali práce v nárečí, hoci niektorým podľa jeho slov chýbala výraznejšia príbehovosť.

Svoj odborný pohľad ponúkla aj Dr. Daniela Marčoková, profesorka Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade. Ocenila ochotu autorov venovať sa literatúre aj v pozdnejšom veku. Nárečové práce podľa nej niesli vysokú autentickú hodnotu – niektoré pasáže by podľa nej dobre zapadli aj do publikácií o kultúrnych dejinách.

Medzi jedenástimi prednesenými prácami zaujali najmä tie, ktoré zachytávali život a tradície kysáčskeho prostredia.

Mária Sláviková vo svojom texte V sedliackom dome od rána do večera opísala rytmus každodennosti našich predkov a prácu zakončila dojímavými slovami:
„Ostatná čo tajšla spať bola Marka, nevesta, lebo jej ostalo umyť riad a namočiť háby, aby ich zajtra oprala. Potom už nastala tichosť, šeci si políhali vystáti od robote a horučosti. Zakončili dem ďakujúc Pánu Bohu."

Zuzana Ferková zasa čitateľov preniesla do atmosféry niekdajších chmeľových oberačiek. Spomenula nielen namáhavú prácu, ale aj osamelosť mladých neviest, ktoré muži nechávali doma, keď odchádzali do sušiarne:
Mladí, silní muži odchádzali na noc do sušare, kde sa chmeľ sušiv...Viacerí chlapi išli za zárobkom hneď po svadbe, lebo v dome boli viacti bratia a nevesty a bolo načim zarobiť. Tak si nahávali mladie nevesty samie. Noc bola horúca, dlhá a ženy samie. Spať im nedalo, hlava plná myšlienkou. Z dedine sa preto pohli krížom honami s kantičkov v ruky, s večerov, do chmeľare za mužom. Tak aj mladá nevesta Zuska Vargova gazila honami, mesiačik jej osvecuval cestu. S kantičkov zo syrovima rezancí. Taniesla Samkovi..."

Autenticita, jazyková farebnosť a zachytenie atmosféry minulých čias si získali pozornosť oboch prítomných odborníkov.

Na podujatí sa predstavilo jedenásť dospelých autorov, čo D. Marčoková označila za odvážne – najmä preto, že verejné vystúpenie vždy prináša aj riziko kritiky či posmeškov. Ukázalo sa však, že literárna komunita v Kysáči je silná a plná nadšencov.

Na záver predseda spolku Michal Francisty každému účastníkovi odovzdal symbolické pero, ďakovný list a knihu, ktorú na tento účel venoval Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov a finančne prispel tiež Pokrajinský sekretariát pre kultúru, verejné informovanie a styky s náboženskými spoločenstvami.

Slová predsedu Francistyho pri otváraní podujatia vystihli atmosféru celého večera:
Písať je akt odvahy... Váš príspevok obohacuje našu kultúru a ukazuje, že literárne pero v Kysáči a okolí je naozaj silné!"

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články