Brožúra Jána Pavlova Cirkevno-školské nápisy slovenských evanjelikov v Kysáči v 19. storočí vyšla roku 2025 pri príležitosti 230. výročia začiatku výstavby evanjelického kostola v Kysáči. Spoluvydali ju Cirkevný zbor SEAVC v Kysáči a Slovenský kultúrny klub v Srbsku. „Kysáč, jedna z najstarších slovenských dedín vo Vojvodine, má svoju históriu vpísanú nielen do rodových pamätí, kroník či matrík, ale aj do kameňa. Práve vďaka epigrafickým nápisom, pamätným tabuliam, chronostichom a nápisom na zvonoch dnes môžeme s prekvapivou presnosťou rekonštruovať nielen dejiny cirkevného života, ale aj mentalitu, jazyk, kultúrnu hrdosť a vzdelanosť našich predkov," hovorí recenzentka knihy Dr. Daniela Marčoková a dodáva, že táto brožúra otvára čitateľovi bránu do sveta, v ktorom písmo na kameni nebolo ozdobou, ale svedectvom o bytí komunity, o jej túžbach, bojoch aj víťazstvách.
Epigrafická tabuľa na kostolnej veži v Kysáči
Juraj Jesenský (nar. r. 1835), evanjelický farár (Archív cirkevného zboru SEAVC v Erdevíku)
Viera Porubská (1931 – 1993), učiteľka
Ján Pavlov približuje dejiny výstavby kostola, chronogramy uložené v jeho základoch i nápisy na cirkevno-školských budovách. Pripomína, že slovenskí kolonisti, ktorí prišli do Kysáča od roku 1773 z viacerých regiónov dnešného Slovenska, kládli mimoriadny dôraz na školu a chrám ako piliere zachovania jazyka a identity v mnohonárodnom prostredí.
Základný kameň kostola bol položený roku 1795 za slávnostných okolností, s modlitbami, piesňou a uložením pamätného zápisu a mincí „pre budúce generácie". Mimoriadnym unikátom je mramorová pamätná tabuľa z roku 1799 na veži kostola – považovaná za najstaršiu epigrafickú pamiatku Slovákov v Srbsku. Jej chronostichy odzrkadľujú sociálne ťažkosti i veľké dejinné udalosti konca 18. storočia.
Osobitnú pozornosť autor venuje aj nápisom na zvonoch a pamätnej tabuli na Šimandranskej škole z roku 1860, ktorej motto „K osvieceniu rozumu, k ušľachteniu srdca" vyjadruje hodnoty celej generácie. Nápisy v rôznych jazykoch – latinčine, nemčine, maďarčine, češtine a slovenčine – dokumentujú jazykovú pestrosť i kultúrnu kompetentnosť vtedajšej inteligencie.
Ústrednou osobnosťou raných dejín tejto dediny bol farár František Jesenský (1764 – 1805), kronikár a autor nábožných piesní, ktorého Pamätnica patrí k najcennejším prameňom o príchode Slovákov do Báčky. Spolu s Jurajom Rohoňom a Jurajom Ribayom tvoril jadro osvietenských vzdelancov, ktorí položili základy cirkevného, školského a kultúrneho života dolnozemských Slovákov. Jesenský vynikal aj ako autor chronogramov, ktorými zachytával dobové udalosti – suchoty, mor, vojny i politické otrasy Európy.
Manželka Františka Jesenského bola Katarína Fábri. Jeho syn Juraj (1799 – 1864) bol neskoršie farárom v Kysáči. Syn Juraja (tiež Juraj, nar. 1835) bol naj¬prv kaplánom v Kysáči, potom prvým farárom v Binguli a nakoniec odišiel do Osijeka (Vereš, 1930: 190).
Jeho pravnučkou bola kysáčska učiteľka Zlata Aurélia Jesenská – Porubská (1892 – 1971), jedna z vedúcich postáv v kultúrno-spoločenskej činnosti Kysáča, najmä v ženskom spol¬ku československých žien. Auréliina jediná dcéra Viera Porubská (1931 – 1993) bola učiteľkou srbského a nemeckého jazyka v kysáčskej škole a všestrannou národnou pracovníčkou v druhej polovi¬ci 20. storočia Nema¬la potomkov, takže ňou sa končí kysáčska vetva Jesenských (Marčoková, 2023: 59 – 60).
Za skutočný unikát považujú historici pamätnú tabuľu na veži kysáčskeho kostola – mramorovú dosku s chronostichami, ktorej súčet písmen udáva rok 1799. Tabuľa vznikla v Komárňanskej stolici a do Kysáča dorazila po dvojročnej odysei cez peštiansky jarmok a pomoc známeho osvietenca Juraja Ribaya. Dnes je to jeden z najcennejších artefaktov dejín Slovákov v Srbsku. Uvádza autor knihy.
Chronogramy a nápisy z Kysáča sú dodnes tichými, no presvedčivými kronikami minulosti. Pripomínajú, že aj malá komunita dokáže vytvoriť trvalé kultúrne hodnoty.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)