Knižnica v Kulpíne

O dvoch Ruženkách, nesmiernej láske a dvoch ťažkých krížoch

V dome na tichej ulici v Báčskom Petrovci sa čas meria inak. Nie podľa hodín, ale podľa krokov medzi posteľou a kuchyňou, podľa zvuku televízora, ktorý cez deň nikdy celkom neutíchne, a podľa drobných radostí, ktoré majú váhu celého sveta. Pred tromi rokmi som do Bartošovho domu vstúpila prvý raz. Privítala ma Ruženka – mama. Úhľadná, pokojná, s rukami, ktoré celý život niečo tvorili. Boli to ruky krajčírky, zvyknuté na presnosť, poriadok a trpezlivosť. V jej hlase bola mäkkosť, akú má človek, ktorý veľa vydržal a napriek tomu nezatvrdol.

 

Ruženkina konfirmácia v Kulpíne

 

Ruženkina konfirmácia v Kulpíne

 

Ruženkina konfirmácia v Kulpíne

 

Ruženka niekedy

 

Ruženka niekedy

 

Ruženka dnes

 

Ruženka dnes

 

Veľkonočná výzdoba pre Ruženku

 

Veľkonočná výzdoba pre Ruženku

 

Veľkonočná výzdoba pre Ruženku

 

Mama Ruženka v mladosti: so sestrou Zuzankou Labátovou

 

Mama Ruženka v mladosti: so sestrou Zuzankou Labátovou

 

FOTO 8Sestry Ruženka a Zuzana s bratom Jankom Labátom

 

Sestry Ruženka a Zuzana s bratom Jankom Labátom

 

V izbe, kde bolo všetko starostlivo usporiadané, ležala dcéra – tiež Ruženka. No mama ju volala „Ružička." Tak nežne, že to meno znelo ako pohladenie.

„To je pre našu Ružičku," vysvetľovala mama. Vskutku, všetko čo robila a čo aj dnes robí, robí pre jej Ružičku.

Ružička už vtedy, pri mojej prvej návšteve, štyri roky ležala. Telo ju neposlúchalo, no myseľ mala jasnú. Bola tichou kronikárkou rodiny, pamäťou domu. Všetko vedela, na všetko si spomínala, všetko pripomínala.

Keď som sa jej prihovorila, odpovedala mi veselo. Prekvapilo ma to. Čakala som smútok, možno až mrzutosť. Namiesto toho som počula radosť. Smiech, ktorý nepramenil z okolností, ale z niečoho hlbšieho.

„Počúvam televíziu," povedala. „Cez deň. V noci ma premiestnia do spálne."

Nepovedala to s trpkosťou. Len ako fakt.

Ružička je veľmi zhovorčivá.

Vtedy mi napadli verše – o láske, ktorá je darom aj krížom zároveň. O tom, že niekedy človek nevie, či bol láskou povýšený alebo pokorený. Len cíti, že miluje viac, než si kedy vedel predstaviť.

Dnes, o tri roky neskôr, je v tom istom dome všetko rovnaké a aj iné.

Chýba jeden hlas.

Pred dvomi rokmi odišiel otec Samuel. Hlava rodiny. Opora. Tichá sila, ktorá niesla veľkú časť bremena. A tak zostali dve Ruženky samy – mama a dcéra. Dve ženy, rovnaké meno a jeden spoločný osud.

Ich kríž je teraz ťažší.

A predsa, keď som otvorila dvere, vítal ma opäť úsmev.

Dom je vyzdobený veľkonočne. Na policiach sú vajíčka, stužky, drobné ozdoby. Vzduchom akoby prechádzala tichá správa: život nekončí, aj keď bolesť zostáva.

Akoby mi mama Ruženka chcela povedať že oslavujú vzkriesenie.

Nehovorí o ťažkostiach, hoci ich je dosť. Dôchodok sotva stačí. Lieky sú drahé. Nie všetko prepláca poisťovňa. A penzia po otcovi pre dcéru – tá penzia, na ktorú už viac ako rok netrpezlivo čakajú – stále neprichádza.

Ale ani jedna sa nesťažuje.

Ružička bude mať v tomto roku štyridsaťštyri rokov. Sedem rokov leží. Takmer nehybná. Už ani ruky neposlúchajú. Nevidí. A predsa „pozerá" televíziu. Najradšej má vedomostné kvízy. Počúva otázky, odpovede si skladá v hlave, učí sa.

Žije.

Dnes je v Petrovci konfirmácia. Rozprávame sa o tej jej – dávnej. Vtedy ešte chodila. Videla. Na stene visí fotografia. Mladé dievča v slávnostných šatách, vedľa farára. Zachytený okamih, ktorý dnes pôsobí ako z iného života.

Mama sa na ňu pozrie a na chvíľu stíchne.

„To boli časy," povie, no hneď sa znovu usmeje.

Nie zo zabudnutia. Ale z rozhodnutia.

V tom dome som pochopila niečo, čo sa nedá ľahko vysvetliť.

Že láska nie je len radosť. Je aj námaha, bremeno, každodenné odriekanie. Je to služba, ktorá nemá voľno. A predsa – alebo práve preto – má nesmiernu hodnotu.

„Je mojím všetkým, soľ nad zlato," povie mama o dcére.

A Ružička, hoci leží, vracia tú lásku svojím spôsobom – slovom, pamäťou, prítomnosťou a štebotavou vravou.

Dve Ruženky. Dva kríže. A medzi nimi niečo, čo ich drží nad vodou.

Nie nádej v zázrak.

Ale istota, že ani v najväčšej tme nie je človek sám.

O Ruženke Bartošovej viac TU: https://www.kulpin.net/22-aktuality/aktuality/12056-pokora-laska-a-ucta

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

logo-USZZ-2016-S-fin-podporou-rgb-150dpi

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články