Spomienka na Jána Ďuricu

Podrobnosti

Uverejnené 9. 07. 2026

„Človek šiel tam, kam odchádzajú piesne, tam, odkiaľ vracajú sa k nám..."

Sú piesne, ktoré človeka sprevádzajú celý život. A sú ľudia, ktorí sa po svojom odchode vracajú práve prostredníctvom nich. Koncom júla si pripomíname 111. výročie narodenia a v polovici júla 36. výročie úmrtia Jána Ďuricu – výnimočného hudobníka, skladateľa, pedagóga a človeka, ktorý celý svoj život zasvätil piesni. Keď sa 13. júla 1990 na petrovskom cintoríne lúčili s báči Janom, mnohým sa v mysli vynorili slová známej piesne: „Plač, srdce, plač, ty jediné vieš presne, že tou cestou nešiel sám..." Neodišiel totiž sám. Spolu s ním kráčali stovky melódií, ktoré vytvoril, upravil alebo naučil spievať iných. A práve ony sa dodnes vracajú medzi nás.

Ján Ďurica sa narodil 28. júla 1915 v Hložanoch do chudobnej rodiny. Život mu od detstva neprinášal ľahké skúšky, no možno práve tie v ňom vypestovali pokoru, pracovitosť a vnútornú silu. Bol človekom, ktorý nikdy neplytval slovami. Jeho prirodzená skromnosť, jemnosť v jednaní a tichá dôstojnosť ukrývali obrovský hudobný talent. To, čo iní povedali slovami, on vyjadril melódiou.

Hudba bola jeho životom. Sám majstrovsky ovládal cimbal, hral na husliach, harmonike i kontrabase a svoje umenie nezištne odovzdával ďalším generáciám. Naučil hrať stovky detí, z ktorých vyrástli desiatky výborných hudobníkov. Ani čiastočná strata sluchu ho nikdy neodradila od práce. Naopak – akoby ešte viac prehĺbila jeho cit pre hudbu.

Jeho meno je neoddeliteľne spojené s festivalmi pôvodnej slovenskej tvorby vo Vojvodine. Nechýbal na žiadnom z devätnástich ročníkov festivalu v Selenči a dobre ho poznali aj návštevníci festivalu V pivnickom poli. Jeho citlivému uchu a mravčej usilovnosti vďačí slovenská hudobná tvorba za množstvo piesní, ktoré zľudoveli. Medzi nimi aj prvú víťaznú skladbu festivalu v Selenči z roku 1971 Kde si, sivá holubička letela.

Mimoriadne miesto v jeho tvorbe patrilo detským piesňam. Jedna z nich, Maličká pesnička nesie jednoduché, no nadčasové posolstvo:

Povedať tam všetkým deťom,
ktoré samy blúdia svetom,
že svet nie je taký zlý,
ak zlí nie sme sami my.

Bol presvedčený, že hudba má ľudí spájať, učiť ich dobrote a prinášať nádej. Preto jeho piesne mali dušu. Do každej vložil kus svojho srdca, svojej viery v človeka i svojej láskavosti.

Významnú stopu zanechal aj v cirkevnom živote. Dlhé roky pôsobil ako kantor v evanjelickom chráme v Hložanoch, kde viedol cirkevný spevokol a zveľaďoval chrámový spev. S rovnakým zanietením pracoval aj v Kultúrno-osvetovom spolku Jednota v Hložanoch a neskôr pri Dome kultúry v Báčskom Petrovci, kde založil orchester mladých hudobníkov. Mnohí z nich dodnes spomínajú na jeho trpezlivosť, pokojný hlas a neúnavnú ochotu pomáhať.

Svoj talent rozvíjal aj v Novosadskom rozhlase, kde pôsobil ako hudobník, dirigent a upravovateľ v Ľudovom orchestri. Prispel k rozvoju slovenskej hudobnej tvorby vo Vojvodine, spolupracoval s mnohými spevákmi, hudobníkmi i folklórnymi kolektívmi a jeho úpravy piesní sa stali prirodzenou súčasťou hudobného života vojvodinských Slovákov.

Keď 13. júla 1990 vo veku 75 rokov navždy odišiel, skončil sa jeho pozemský život. No jeho dielo žije ďalej v rozhlasových archívoch, festivalových nahrávkach, v spevníkoch, v cirkevných zboroch, vo folklórnych súboroch i v spomienkach jeho žiakov. Predovšetkým však žije v piesňach, ktoré dodnes znejú na javiskách aj pri rodinných stretnutiach.

Hovorí sa, že človek neumiera dovtedy, kým si na neho niekto spomína. Kým budú znieť jeho melódie, kým ich budú spievať deti, folkloristi či cirkevné zbory, bude medzi nami stále prítomný.

Zmizol z nášho dohľadu. Zostáva však tam, kam odchádzajú piesne – a odkiaľ sa k nám znovu a znovu vracajú.

Žije aj na facebooku, kde má svoj profil: https://www.facebook.com/p/J%C3%A1n-%C4%8Eurica-100070623019373/

Katarína Pucovská

Twitter