Príbeh slovenského vojvodinského divadla sa začal písať v Petrovci pred 160 rokmi. Pri jeho zrode stál mladý Jozef Viktor Rohoň – lekár, vedec, neskôr univerzitný profesor a neúnavný slovenský národovec, ktorý svojou iniciatívou položil základy ochotníckeho divadla nielen v Petrovci, ale aj v širšom prostredí dolnozemských Slovákov. V Petrovci sa zahralo prvé divadelné predstavenie 27. augusta 1866. Petrovská ochotná mládež uviedla veselohru Starý vozka Petra III. od rakúskeho dramatika Augusta von Kotzebueho. Hru s miestnymi ochotníkmi nacvičil mladý Jozef Viktor Rohoň (1845 – 1923). Prvé predstavenie sa uskutočnilo v rámci osláv 300. výročia smrti Nikolu Šubića Zrinského, udalosti, ktorá v tom čase výrazne rezonovala v Uhorsku, osobitne v slovanských národných prostrediach.
Národná jednota, 28. novembra 1931
Jozef Viktor Rohoň, kresba Zuzky Medveďovej (Múzeum vojvodinských Slovákov)
O tejto udalosti priniesol správu aj martinský časopis Sokol v čísle z 21. októbra 1866: „Aj v Petrovci bolo divadelné predstavenie. Dňa 27-ho augusta hrala ochotná mládež veselohru Starý vozka Petra III-ho. Sláva jej!" Krátka novinová správa sa tak stala významným historickým dokladom o začiatkoch slovenského divadelníctva na Dolnej zemi. Dátum 27. august 1866 sa odvtedy pokladá za zrod slovenského divadla v Báčskom Petrovci a zároveň za jeden z najvýznamnejších medzníkov v dejinách slovenského ochotníckeho divadla vo Vojvodine.
Jozef Viktor Rohoň pochádzal zo známej slovenskej evanjelickej rodiny. Jeho pradedo Juraj Rohoň (1773 – 1831) bol v poradí druhým kulpínskym učiteľom, básnikom a neskôr evanjelickým kňazom v Hložanoch. Otec Ferdinand Rohoň (1823 – 1884) pôsobil ako učiteľ, bol autorom náboženských diel a skladateľom.
Mladý Rohoň patril k vzdelaným a rozhľadeným predstaviteľom svojej generácie. Neskôr sa stal lekárom, vedcom svetového mena a univerzitným profesorom na Karlovej univerzite v Prahe. Jeho meno sa spája predovšetkým s vedeckou a lekárskou činnosťou, no v dejinách Slovákov v Petrovci má osobitné miesto práve ako organizátor prvého divadelného predstavenia.
Na začiatku sa v Petrovci hrávali predovšetkým veselohry a preklady či úpravy diel iných autorov. Čoskoro sa však objavili aj hry slovenských autorov a postupne vznikala vlastná dramatická tvorba.
Významné miesto medzi prvými dramatikmi patrí Felixovi Kutlíkovi (1843 – 1890), evanjelickému kaplánovi v Petrovci, neskôr farárovi v Silbaši a Kulpíne. Práve jeho hra Stratený syn sa stala prvou divadelnou hrou napísanou pre petrovských ochotníkov. Uviedli ju už v roku 1872. Kutlík tak ukázal, že petrovské ochotnícke javisko môže byť priestorom nielen pre preberanú dramatiku, ale aj pre tvorbu vyrastajúcu z domáceho slovenského prostredia.
V ďalších desaťročiach sa Báčsky Petrovec stal významným centrom slovenského ochotníckeho divadla. Dlhé roky bol jediným dolnozemským slovenským prostredím, v ktorom sa divadlo systematicky nacvičovalo a uvádzalo. Až začiatkom 20. storočia sa slovenské divadelné predstavenia začali pravidelnejšie objavovať aj v ďalších slovenských prostrediach.
Dejiny petrovského divadla v 19. storočí sú spojené s viacerými osobnosťami. Okrem Jozefa Viktora Rohoňa a Felixa Kutlíka treba spomenúť napríklad Jána Straku, Karola Medveckého či Sama Kotasa. Za javisko sa však nepostavili iba muži. Ochotnícke divadlo od svojich začiatkov vytváralo priestor aj pre ženy a medzi prvými herečkami nachádzame mená Adely Greisingerovej, Terézie Garayovej, Ľudmily Kvačalovej, Zuzany Slavkovej, Emy Kubániovej či Vilmy Čániovej-Šrenkovej. Z mužských predstaviteľov prvých desaťročí petrovského divadla sa spomínajú Ján Slavka, Ján Kováč či Alexander Híl.
Boli to ochotníci – ľudia, ktorí svoje povolanie a každodenné starosti na chvíľu vymenili za javisko. Učili sa texty, skúšali, pripravovali scénu a kostýmy a predovšetkým vytvárali spoločenstvo, v ktorom slovenské slovo dostávalo nový, dramatický rozmer.
Šestnásť desaťročí petrovského divadla je teda 160 rokov slovenského slova na javisku, 160 rokov ľudí ochotných hrať, tvoriť a odovzdávať tradíciu a jazyk ďalším generáciám.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)