Slováci do Kysáča prišli v roku 1773. Po prvýkrát sa meno Kysáča spomína však ešte v roku 1457 ako Kis – Acs. Kysáč vznikol na futockom panstve, ktoré bolo jedno z najväčších v južnej Báčke. Tvorili ho osady: Begeč, Kysáč, Hložany, Petrovec a Rumenka. Uvádza to Pavel Martinko v zborníku prác Kysáč 1773 – 2013 a ďalej uvádza:
Foto: zborník prác Kysáč 1773 – 2013
Na rozvoj Kysáča vplýval, ešte v minulosti, rakúsky feudalizmus, ktorý vytvoril typ sídla pravidelného geometrického tvaru s ulicami, ktoré sa križujú pod pravým uhlom, ako aj s určitým typom domov a dvorov. Je to tzv. sústredený panónsky typ osady. Lebo sama kolonizácia Vojvodiny bola vykonaná veľmi odborne. Technickou časťou boli poverení geometri, ako aj civilní a vojenskí inžinieri. Teda charakterizuje ho čistá pravouhlá schéma, dôsledne urobená uličná sieť, poloha a tvar domov, pravidelné štvrte či bloky osady a viac-menej identická šírka „pľacov" (väčšinou 17 m). Toto sa vzťahuje hlavne na časť pod menom Starý Kysáč, ktorý tvoria päť paralelných ulíc (Vojvodinská, Jesenského, Dr. J. Gombára, Štefánikova a Masarykova). Spájajú ich 3 ulice: Benešova, Slovenská a Ulica 13. októbra.
Severne od Starého Kysáča od roku 1928/29 vybudovaný je (podľa rovnakej schémy) Nový Kysáč, ku ktorému bolo časom pripojené aj Tankosićevo. Ono je vlastne súčasťou Kysáča. Skôr patrilo stepanovićevským salašom, ale blízkosť Kysáča a lepšie možnosti urbanizácie Tankosićeva umožnili jeho pripojenie Kysáču v 50-tych rokoch minulého storočia. Teraz všetky tie tri časti tvoria spoločné sídlo — Kysáč. Ináč skôr Starý Kysač bol hlavne osídlený slovenským živlom, Nový Kysáč tvorili zmiešaní Srbi a Slováci, pokiaľ Tankosićevo bolo osídlené (je to aj dodnes) väčšinou srbským živlom.
kp
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)