Keď ešte husle zneli na slávnostiach

Podrobnosti

Uverejnené 25. 09. 2026

Občas sa oplatí zalistovať v starých novinách. Nie preto, aby sme si dokazovali, že kedysi bolo všetko lepšie, ale aby sme si pripomenuli, čo všetko sme kedysi považovali za prirodzenú súčasť nášho kultúrneho života. Pri listovaní v Hlase ľudu z roku 2000 ma zaujala jedna strana venovaná politickým udalostiam. Už jej názov – „Z vôle ľudu" – mal svoju výpovednú hodnotu. Celá strana bola zaplnená fotografiami a heslami z vtedajšej spoločenskej atmosféry, medzi nimi aj dnes už historické „Gotov je!". Noviny vtedy žili dobou, a nie svojou fikciou, a vedeli tú dobu zachytiť svojským spôsobom.

Zaujalo ma v tom ročníku ešte niečo.

V septembri 2000 sa v Petrovci a Kulpíne uskutočnili dva nevšedné koncerty. Vystúpil vtedy už dobre známy husľový virtuóz Jovan Kolundžija, ktorý rok predtým, v rámci Slovenských národných slávností, koncertoval v kulpínskom kaštieli a tentoraz prijal pozvanie opäť – najskôr do petrovského evanjelického kostola a na druhý deň do Poľnohospodárskeho múzea v Kulpíne.

V piatok 15. septembra 2000 zazneli jeho husle po prvý raz v petrovskom evanjelickom kostole. Senior Samuel Vrbovský koncert privítal a požehnal. Kostol sa naplnil poslucháčmi – nielen pravidelnými návštevníkmi, ale aj tými, ktorí doň zavítali skôr príležitostne. Takmer hodinu počúvali tóny huslí Jovana Kolundžiju za klavírneho sprievodu jeho sestry Nady.

Na druhý deň sa hudba presťahovala do Kulpína. Poľnohospodárske múzeum v kaštieli sa stalo koncertnou sieňou. Maestro hral najprv samostatne a potom spolu so svojou sestrou. Z dobového textu cítiť, že autorky článku (podpísané iniciálkami ZMK a K.G.) nebrali koncert ako obyčajný bod programu. Písali o tónoch Bacha, ktoré ešte dlho doznievali v chráme a v duši, o majestátnom tichu kulpínskeho kaštieľa a o zaplnených miestach pre obecenstvo.

V roku 2000 sa totiž vedelo, že kultúra nemusí za každú cenu kričať, aby pritiahla pozornosť. Vedela aj mlčať, počúvať a vytvoriť priestor pre hudbu. Kostol, kaštieľ, múzeum – to všetko sa dokázalo premeniť na miesto kultúrneho zážitku. A ľudia prišli.

Kedysi sa program nespoliehal iba na to, čo je hlučné či ľahko predajné. Slovenské národné slávnosti dokázali byť priestorom aj pre vážnu hudbu a pre umenie, ktoré si vyžaduje sústredenie. A pritom bolo publikum.

Kedysi sa vedela vyberať kultúra. Vedela sa aj správne vštepovať mladým generáciám.

Katarína Pucovská

Twitter