Kovačica si slávnostne pripomenie 150. výročie narodenia Jána Čaploviča – niekdajšieho evanjelického farára v Kovačici a prvého seniora banátskeho seniorátu, ktorého pôsobenie zanechalo hlbokú stopu v dejinách slovenskej komunity, a to nielen v rámci Banátu. Pri tejto príležitosti sa 17. októbra o 13.00 h uskutoční pietna spomienka na tohto významného duchovného na kovačickom cintoríne, po ktorej bude nasledovať slávnostné podujatie venované jeho životu, dielu a odkazu v priestoroch evanjelického kostola. Ján Čaplovič st. (1876 – 1925) sa do pamäti zapísal svojím úsilím o obranu slovenskej národnej identity v období maďarizácie, ako aj svojou úlohou v udalostiach známych ako Kovačický proces.
Manželia Mária a Ján Čaplovicovci (archív Jána Špringeľa)
Dušan Čaplovič pri hrobe starého otca na kovačickom cintoríne
Dušan Čaplovič vedľa busty starého otca pred kovačickým kostolom
Cirkevný chór Jána Čaploviča
V jeho odkaze pokračovala rodina Čaplovičovcov; jeho syn, Ján Čaplovič ml. (1904 – 1976), pôsobil ako evanjelický farár v Kovačici a bol autorom knihy Dejiny Kovačice. Ján mladší bol bratom otca Dušana Čaploviča – teda Dušanovým strýkom. Dušan Čaplovič (1946 - 2025) vnuk Jána Čaploviča st., sa stal významným slovenským historikom, ministrom vlády a podpredsedom vlády SR. V roku 2009 bol Dušan Čaplovič vymenovaný za čestného občana Kovačice a dnes jeho syn Radovan naďalej živí rodinné väzby k mestu, kde jeho pradedo zanechal nezmazateľnú stopu.
V auguste 2026 navštívil Kovačicu Radovan Čaplovič – pravnuk Jána Čaploviča st. – a spolu s miestnym cirkevným výborom pod vedením Martina Bajzu, kovačického farára, sa podieľal na príprave projektu obnovy hrobu Jána Čaploviča st. na kovačickom cintoríne a zorganizovaní spomienkovej slávnosti.
Viacgeneračný prínos Čaplovičovcov zo Slovenska do histórie, cirkvi a slovenského národného života Kovačice je nesmierny.
Text a foto: Ján Špringeľ
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)