Metropolita Stratimirović

Osemdesiatka Zdenky Mitićovej

Zdenka Mitićová, rod. Vidová, súdružka učiteľka a neskôr pani učiteľka – toto jej viac prináležalo – oslavuje svoje osemdesiatiny. Pred ôsmimi desaťročiami sa v jej knihe života začínal písať tento príbeh. Dňa 22. novembra 1943 v rodine Vidovej v Kulpíne sa narodilo dievčatko a pomenovali ju Zdenka. Ženské meno Zdenka má český pôvod a význam mena je "tu slávna". Rodné meno svedčilo o jej českých koreňoch. Starý otec bol totiž Nemec z Česka, Antal Vorlíček, a stará mama Amália rod. Pintér bola Maďarka. Zdenkina mama Mária Vorlíček (*07.11.1916 Segedín †14.07.1950 Kulpín) sa narodila v Segedíne, kde jej rodičia mali dom. Bola to zámožná rodina vlastniaca veľkú konopáreň v Stanišići pri Sombore. Antal Vorlíček o konopách veľa vedel a jeho bohaté skúsenosti so spracovaním konôp chcel využiť veľkostatkár Đoka Dunđerski, ktorý ho pozval do Kulpína spravovať jeho konopáreňou. Tak Antal prenechal konopáreň v Stanišići svojmu synovi a s manželkou a dcérou sa presťahoval do Kulpína. Tu sa už potom začína jeden nemecko-česko-maďarsko-slovensko-srbský príbeh Zdenky Mitićovej.

 

Zdenka Mitićová

 

Zdenka Mitićová

 

V druhom ročníku základnej školy s učiteľom Danielom Pixiadesom. Zdenka sedí učiteľovi po pravej ruke.

 

V druhom ročníku základnej školy s učiteľom Danielom Pixiadesom. Zdenka sedí učiteľovi po pravej ruke.

 

Budúce učiteľky so svojou triednou Annou Benkovou. Zdenka prvá sprava.

 

Počas celej pracovnej doby Zdenka vyučovala v kombinovanom oddelení. Na fotografii sú prváci a tretiaci v školskom roku 1973/1974 medzi ktorými bola aj dcéra Tatiana (v druhom rade, s vrkôčikmi).

 

Roku 1959 do učiteľskej školy v Petrovci sa zapísalo 30 žiakov. Zdenka v hornom rade siedma sprava.

 

So žiakmi pred kulpínskym kaštieľom

 

Počas celej pracovnej doby Zdenka vyučovala v kombinovanom oddelení. Na fotografii sú prváci a tretiaci v školskom roku 1973/1974 medzi ktorými bola aj dcéra Tatiana (v druhom rade, s vrkôčikmi).

 

Budúce učiteľky so svojou triednou Annou Benkovou. Zdenka prvá sprava.

 

So žiakmi pred kulpínskym kaštieľom

 

Roku 1959 do učiteľskej školy v Petrovci sa zapísalo 30 žiakov. Zdenka v hornom rade siedma sprava.

 

Zdenka Mitićová s vnúčatami a dcérou

 

Zdenka Mitićová s vnúčatami a dcérou

 

Jej mama Mária Vorlíček, ktorá sa dovtedy doma rozprávala po nemecky a maďarsky, vydajom za Samuela Vidu, obecného zamestnanca, začala vo svojej rodine používať slovenský jazyk. Z rimskokatolíckeho vyznania prestúpila 19. novembra 1937 do evanjelického náboženstva. V manželstve sa im narodili dve dcéry: Milota (21.09.1939 Kulpín) a Zdenka (22.11.1943 Kulpín).

Zdenka vychodila základnú školu v rodisku. Vždy bola výborná žiačka, každý ročník končila s vyznamenaním a v žiackej knižočke vždy mala všetky pätorky. V prvej triede základnej školy ju učila Emília Kmeťová a v ďalších troch ročníkoch Daniel Pixiades. Vo vyšších ročníkoch triednou učiteľkou jej bola Anna Lomenová. Vždyochotnú a usilovnú Zdenku všetci títo učitelia angažovali ako recitátorku, tanečníčku, divadelníčku... Folklór a beseda sa jej „dostali pod kožu" v roku 1955. Nacvičovala ich Mária Rumanová a skúšky neraz mávali aj v krčme u Rumanov. Vtedy bola piatačka a vtedy už na škole mávali aj politický krúžok. Viedol ho učiteľ Pixiades, ktorý si pripravil aktuálne politické novinové texty a tie potom na krúžku čítavali. O prečítanom sa aj rozprávali a udalosti analyzovali – len aby boli čo lepšie oboznámení s tým, čo sa v krajine deje. Pravidelne účinkovala aj v takzvaných „sletoch" ktoré sa pravidelne organizovali 1. mája vo Sviatok práce a tiež 25. mája v Deň mladosti. Prebiehali na futbalovom ihrisku pri kanáli a do nich bývala zapojená celá škola. Na vybranú pieseň nacvičili spoločnú pohybovú choreografiu a všetci účinkujúci cvičili ako jeden. Všetky tie programy koordinovala a nacvičovala učiteľka Mária Vadnálová a neskôr aj učiteľka Mária Sabová.

-Spomínam si, že sme cvičili na pieseň Ej, padá, padá rosička... Všetci sme boli rovnako oblečení. Obecenstva bolo veľa. V tých povojnových päťdesiatych rokoch všetko sa robilo s oduševnením a všetko bývalo masové.

Takto si na školské roky spomína osemdesiatnička Zdenka Mitićová. V pamäti jej utkvel zvlášť jej prvý výlet k moru.

- Vtedy sme prvýkrát videli more. Na výlet sme išli všetci ôsmaci, aj Srbi aj Slováci. Bolo nás vyše 20. Vlakom sme cestovali do Splitu a potom loďou na ostrov Brač. Namierené sme mali do dediny Selce, kde Martin Kukučín pôsobil ako lekár. Naše školy sa boli dohodli o výmene žiakov, že my pôjdeme na Brač a potom ich žiaci prídu k nám. Bolo to v roku 1958 a s nami išli učiteľky Mária Sabová a Anna Lomenová. Ubytovaní sme boli v rodinách tamojších žiakov. Mňa si do svojej rodiny vzala jedna Mira, s ktorou som sa nikdy viac nestretla, ale sme sa ešte dlho dopisovali. Bývala na kopci, v kamennom dome, uprostred ktorého bola veľká nádrž s vodou, zakrytá ťažkým kovovým vrchnákom. Do nádrže sa plechovou rúrou z krovu stekala dažďovica. Oni tú vodu používali aj na pitie. Mirin otec priniesol vo fľaši niečo červené. Bolo to domáce víno. Nalial nám z neho do vody, ale len toľko, aby dochutil dažďovú vodu. A možno aj aby ju aspoň trochu dezinfikoval.

Vysvetľuje Zdenka a dodáva, že Selce ležia úplne na vŕšku ostrova. Na ostrovoch sú spodné vody najčastejšie spojené s morom a sú slané a preto pitnú vodu dovážajú z pobrežia. V tých rokoch to nebolo až tak jednoduché a preto museli využívať dažďovú vodu. Tá nádrž, tzv. „gustijerna", ktorá sa budovala v suchých oblastiach, mala zložitú stavebnú technológiu. Steny museli byť urobené z tvrdého nepriepustného kameňa a malta sa robila z červenej hliny, do ktorej sa pridal „klak" (vápno), ktoré malo udržiavať zdravotnú bezpečnosť vody.

-V dedinke bol akousi dominantou Kukučínov dom. Miestni ho volali „Dom u strani" podľa Kukučínovho románu Dom v stráni. Všetko nám tam bolo nezvyčajné a zaujímavé. Bol to veľký zážitok, videli sme úplne iný spôsob života, ktorý sme si nevedeli ani len predstaviť.

Po základnej škole a krásnej morskej avantúre nasledovalo ďalšie dobrodružstvo, ktoré trvalo päť rokov. Cestovanie sa obyčajne spája s dobrodružstvom a kulpínski žiaci, ktorí denne cestovali do školy do Petrovca, zažili na tých cestách takmer každodenne nejaké dobrodružstvo. Nikdy nevedeli, čo ich v ten deň čaká. Zdenka päť rokov cestovala do učiteľskej školy pôsobiacej na gymnáziu v Báčskom Petrovci.

Do nej nastúpila roku 1959. V triede ich bolo 30. Do Petrovca chodievali na bicykloch, alebo pešo. Autobus premával iba raz denne, na ten sa spoľahnúť nemohli. Keď bývali veľké snehové záveje všetci gymnazisti sa zhromažďovali pred ich domom a húfne išli – brodili sa – neraz aj cez veľmi hlboký sneh.

-Chlapci išli prví, oni robili stopy v snehu a my sme išli po tých ich stopách. Cesta nám trvala niekedy 45 minút, inokedy hodinu. Nohy sme mávali mokré, keďže sa nám do topánok vždy napchal sneh. Dážď tiež nemal pre nás zľutovania. Zľutoval sa však školník. Akonáhle sme oziabnutí alebo zmoknutí prišli do gymnaziálnej budovy báči Kaňov nás zavolal k teplej peci, aby sme sa aspoň trochu zohriali a osušili. Zľutoval sa tiež jeden apko Makanov s manželkou na konci Petrovca, ktorý stával na ulici a keď videl, že ide pršať, volal nás dnu, aby sme sa u neho v dome skryli a počkali kým pršať prestane.

V minulosti si ľudia navzájom boli bližší a viac dbali o svojich blížnych. Zdenka sa počas svojho školenia veľa naučila o spolupatričnosti, súdržnosti a starostlivosti a potom tú skúsenosť prenášala aj na svojich žiakov a do svojej rodiny.

Hneď po skončení učiteľskej školy roku 1963 nastúpila do práce. Dostala štvrtú triedu so 41 žiakmi. No, bola na to dobre prichystaná. Triedna učiteľka Anna Benková ich všetkých veľmi dobre pripravila na budúce povolanie. Prednášala im filozofiu, logiku, metodiku, pedagogiku a psychológiu.

Dva roky po nastúpení do základnej školy Jána Amosa Komenského v Kulpíne vydala sa za Sinišu Mitića z Nišu. Ako vyškolený poľnohospodársky technik prišiel robiť do kulpínskeho družstva a čoskoro si v Kulpíne založil rodinu a tu „pustil korene". V roku 1966 sa im narodila dcéra Tatiana. Zdenka však hovorí, že má aj syna. U nich totiž odrastal aj jej synovec Zoran. So sestrou a jej synom sú dodnes akoby jedna rodina.

V základnej škole Jána Amosa Komenského v Kulpíne Zdenka odpracovala 40 rokov. Celú pracovnú dobu vyučovala v kombinovanej srbskej triede. Hovorí, že pracovala pre dvoch, keďže v kombinovanej triede boli dva ročníky spolu. Napríklad 1. a 3. ročník a nasledovný rok 2. a 4. ročník. Dva vyučovacie programy musela teda prednášať na jednej hodine. A tak 40 rokov. Učila žiakov, ale aj sama sa učila. V sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia absolvovala Pedagogockú akadémiu Žarka Zrenjanina zo Somboru. To bolo ďalšou vzpruhou, aby sa s novým pracovným nasadením venovala výchove a vzdelávaniu detí. Okrem povinného učiva angažovala sa v rôznych voliteľných aktivitách. Blízko mala k folklóru, ale aj k divadlu a umeleckému prednesu, čo sa snažila preniesť aj na svojich žiakov a na svoju dcéru, v súčasnosti aj na vnúčatá. Robí to veľmi úspešne, o čom svedčia ich úspechy.

Na dôchodku je od roku 2003, teda 20 rokov. Teší sa z každého úspechu vnúčeniec Zorana a Iris, ktorým štedro prenáša nielen svoje skúsenosti, ale aj životný optimizmus. Ten aj ju udržiava, toho sa nevzdávala, aj keď v živote veľa strácala. Vedela sa však tešiť z malých vecí. Aj teraz, na záver nášho rozhovoru, s nostalgickým úsmevom hovorí:

-Nevieš si ani len predstaviť, aká je to veľká radosť, keď vnuk alebo vnučka úspešne zvládnu úlohy, alebo keď ťa na ulici s úsmevom zdravia bývalí žiaci: Dobrý deň, pani učiteľka! Dobar dan, učiteljice! Potom vieš, že tvoja snaha nebola márna.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články