Medzi tragické osudy, ktoré priniesli nepokojné roky rozpadu bývalej Juhoslávie, patrí aj príbeh majora Jána Valentíka z Kulpína. Tento dôstojník Juhoslovanskej ľudovej armády zahynul 10. septembra 1991 pri plnení vojenskej úlohy v Chorvátsku. Jeho život a smrť zostávajú hlboko zapísané v pamäti rodného prostredia. Telesné pozostatky majora Jána Valentíka dopravili do rodného Kulpína 13. septembra 1991 vojenským vrtuľníkom. Presne o 11. hodine a 15. minúte pristál v strede osady, kde sa zhromaždilo viac ako tisíc obyvateľov Kulpína a okolitých miest. V tichu a smútku vzdali poslednú poctu svojmu spoluobčanovi. Pohreb sa konal v popoludňajších hodinách na miestnom cintoríne. Takéto tragické životné osudy nesmieme zabúdať – po 35 rokoch nám tento príbeh pripomína plukovník Đurađ Pantić.
Ján Valentík sa narodil 1. januára 1949 v Kulpíne. Jeho otec Ján bol krajčírom a matka Zuzana, rod. Plachtinská, sa starala o rodinu. Vyrastal spolu s mladším bratom Vladimírom, narodeným roku 1952, a sestrou Máriou, vydatou Triaškovou, narodenou roku 1957. Základnú školu ukončil v rodisku a stredoškolské štúdium zavŕšil maturitou na Gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci v školskom roku 1968/69.
Svoj profesionálny život zasvätil vojenskej službe. Pôsobil ako dôstojník – intendant, pričom dosiahol hodnosť majora. V čase vypuknutia ozbrojených konfliktov v roku 1991 slúžil na letisku Pleso pri Záhrebe ako náčelník intendantskej služby v komande 5. VOJIN.
Osudným sa mu stal 10. september 1991. V ten deň dostal úlohu sprevádzať vodiča cisterny s pitnou vodou a zabezpečiť jej dopravu jednotke VOJIN v Žažinej Grede pri Sisku, ktorá bola obkľúčená a bez elektriny, a teda aj bez prístupu k vode. Major Valentík sa na túto humanitnú misiu vydal neozbrojený, pričom mal pri sebe aj preukaz vydaný chorvátskym ministerstvom vnútra, ktorý mu mal zaručovať osobnú bezpečnosť. Na diaľnici pri Popovači však vozidlo zastavila ozbrojená skupina chorvátskej paravojenskej jednotky. Majora Valentíka násilím vytiahli z vozidla a bez vysvetlenia ho zastrelili dávkou zo samopalu do chrbta. Jeho telo zanechali v priekope pri ceste, zatiaľ čo vodiča a vozidlo uniesli. Vodič bol prepustený až po dvadsiatich dňoch.
Rozlúčka s Jánom Valentíkom na kulpínskom cintoríne bola mimoriadne dojímavá. Na rakve spočívala vlajka a na nej vojenská čiapka. Po cirkevnom obrade nasledoval vojenský obrad so všetkými poctami. Zazneli tlmené údery bubnov, ktorých zvuk akoby oznamoval tragédiu a neistotu doby. Slzy sa tisli do očí aj vojakom novosadskej posádky, ktorí si uvedomovali, že hrôzy vojny sa môžu čoskoro dotknúť aj ich. Jánova matka si k hrudi pritískala synovu vojenskú čiapku – jedinú pamiatku, ktorá jej po ňom zostala.
O tejto smutnej udalosti písali aj autori článku v týždenníku Hlas ľudu 21. septembra 1991. Ich slová boli zároveň prosbou. "V druhú noc po tejto smutnej udalosti z Kulpína vyštartovali štyri autobusy rezervistov JĽA. Kiežby neboli potenciálnymi obeťami bratovražednej vojny. Kiežby už nikdy nebolo zverských vrážd, ani omylov, ktoré odnášajú životy. Kiežby už živí na týchto priestoroch žiť mohli." Písali autori článku podpísaní iniciálkami jp – vd.
Pamiatku majora Valentíka si dodnes uctievajú aj jeho bývalí kolegovia a spolubojovníci. Podľa slov plukovníka Đurađa Pantića, ktorý vystúpil v mene príslušníkov intendantskej služby a s podporou viacerých vojenských a veteránskych organizácií, bol Valentíkov čin prejavom osobnej statočnosti. Zahynul totiž počas humanitnej misie, keď neozbrojený smeroval k jednotke, aby jej zabezpečil pitnú vodu.
Na základe tejto iniciatívy bola Rade miestneho spoločenstva Kulpín predložená aj výzva, aby sa pamiatka majora Jána Valentíka trvalo pripomenula –napríklad pomenovaním ulice, parku či iného verejného priestoru po jeho mene a umiestnením pamätnej tabule na jeho rodný dom.
Major Ján Valentík je pochovaný na cintoríne v Kulpíne. Jeho tragický osud je súčasťou širšieho príbehu vojnových udalostí a rozpadu SFRJ v deväťdesiatych rokoch. V tom istom období, iba 8 dní neskôr, zahynul aj ďalší Kulpínčan, ďalší Valentík – devätnásťročný vojak Miroslav Valentík, prišiel o život 18. septembra 1991.
Spomienka na tieto obete je aj mementom doby, keď vojna do čierna zahalila mnohé rodiny. Pripomína cenu mieru i ľudského života a potrebu uchovávať pamäť na tých, ktorí sa domov z vojny nevrátili.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)