"Zabijaci medveďov – Die Bärentöter"

Podrobnosti

Uverejnené 11. 12. 2024

Asi päťdesiatčlenné výpravy Spolku podunajských Švábov „Čib" z Nemecka viackrát navštívili Čelarevo, rodisko svojich predkov. Čelarevo sa kedysi volalo Čib a obývané bolo Nemcami. Nový názov dostalo po druhej svetovej vojne a po kolonizácii Krajišnikov z Bosanského Petrovca do tohto mesta, ktorí ho pomenovali podľa národného hrdinu Zdravka Čelara. Na príbehy Podunajských Švábov zo starej vlasti, z Číbu (Čeláreva), si spomínajú ich potomkovia. Príbeh, ktorý tu ponúkame, vyrozprával Schwindl Michl v starej Razenschule (škola). To všetko sa, vraj, stalo v roku 1925. Z prekladom z nemeckého jazyka pomohol Štefan Stupavský. Tento zaujímavý príbeh nás zavedie do dávnych čias a vyrozpráva nám zároveň aj rozprávku o niekdajšom živote v našom susedstve.

Raz sa v našej susednej dedine Bulkes konala veľká zábava, na ktorú boli pozvaní aj Číbčania. Hoci počasie nebolo veľmi priaznivé, v to popoludnie uháňalo chotárom smerom do Bulkesu niekoľko konských záprahov. Prvý voz bol plný hudobníkov a ich hudobných nástrojov. Za nim nasledovalo niekoľko ďalších. V Bulkesi bola krásna zábava. Až do rána hrala hudba, ľudia tancovali, spievali a sa veselili. Takmer všetci boli opití a bitkou poznačení.

Bolo už dávno po polnoci, keď voz viezol prvých hostí domov. Znova to boli muzikanti. Nástroje na voz naložili tak, že naspodok naskladali menšie nástroje, potom väčšie a basu dali úplne navrch.

V tú noc bola veľká tma, keď sa vydali domov vietor im hvízdal okolo uší. Poľná cesta viedla územím pomedzi stromy a kríky a bola veľmi úzka. Vietor silno fúkal a zaraz z hlavy odfúkol klobúk.

Samozrejme aj hudobníci si v ten deň poriadne pripili. Nevšimli si preto, že sa basové husle zachytili na konári a spadli do kríka. Prišli domov a ľahli si spať a vôbec si nevšimli, že im basa chýba. Tá visela na konári v kríku a keď vietor zafúkal ohýnal konármi, ktoré škriabali po strunách a basa mumlala ako medveď.

Medzičasom noc ešte viac stemnela. V takej tmavej noci vyrazil ďalší voz s unavenými a opitými hosťami na cestu domov. Keď prišli na úzku cestu tiahnucu pomedzi stromy a kríky, znova zafúkal prudký vietor, a z kríkov sa ozvalo hlasité vrčanie. Kočiš sa vystrašil, a keď sa ohliadol, v tme uvidel niečo veľké a chrochtajúce ako medveď.

Zrazu boli všetci muži triezvi a vystrašení, a zároveň presvedčení, že videli a počuli medveďa. Kočiš praskol bičom, kone skočili a uháňali domov! Až doma nasledovala diskusia o tom, čo robiť. Najlepšie by bolo zabudnúť na všetko. Veď im aj tak nikto neuverí. No, prítomnosť medveďa v chotári a nebezpečenstvo vyplývajúce z jeho blízkosti, bolo príliš veľké! Preto zdvihli na nohy poľovníkov v dedine, vzali pušky a dosť munície a ihneď vyrazili do poľa.

Keď sa na svitaní konečne priblížili k miestu, pomaly a potichu, uvideli medveďa v kríku a znovu začuli jeho mumlanie. Teraz už začalo ísť do tuhého. Vlasy sa postavili a prsty sa chveli. „Muži," povedal najsmelší, „prevezmem velenie." A vydal príkaz: „Nabite si pušky, roztiahnite sa, kľaknite si, mierte presne a strieľajte!" V tej chvíli zarachotal hromadný výstrel namierený do kríka. Odtiaľ znovu zarevalo, bolo počuť praskot a potom nastalo ticho ...

Máme ho, vykríkol hlavný lovec. Ale, pre istotu, ešte raz: „Namieriť! Strieľaj!"

Rachot! Ticho.

Potichu sa prikradli k miestu, a čo našli... triesky z kontrabasu!

Aby sa v celej dedine nezosmiešnili, rozhodnuté bolo túto záležitosť utajiť. Povedali, že medveď tam už nie je. Basu tajne nahradili.

Tento príbeh bol dlho utajovaný. Možno si ho prečítať na strane 45 pod titulkom Die „Bärentöter" TU: https://tscheb.net/wp-content/uploads/2019/11/tscheber_heimatbrief_2006.pdf

Podobný príbeh s medveďom a basou nachádzame aj v knihe Viery Benkovej Drevená koza – Povesti a príhody z Petrovca. V príbehu Medveď v Petrovskom chotári! Píše, že sa raz v treskúcej zime vybrali petrovskí poľovníci na postriežku k dnešnému Pálenkášovmu sálašu pri starej varadínskej ceste. Ktosi priniesol zvesť, že sa v kysáčsko-petrovskom chotári poneviera medveď a že zabil nielen ovce, ale napádal aj ľudí a priblížil sa vraj i k sálašom v časti chotára Drágovo. Poľovníci veru neváhali hneď sa vybrali na poľovačku, ale obchádzajúc polia v spomenutom chotári nepostretli tam nikoho, ani len zajačika, ba ani hladnú srnku a nieto ešte medveďa! Preziabnutí a uzimení utiahli sa radšej na sálaš, ktorý stál neďaleko starej varadínskej cesty. Tam pri dobrej pálenke besedovali do noci a takí rozohriati pálenkou náruživo rozprávali svoje poľovnícke zážitky. Vtom sa zvonku začul akýsi mumlavo-hrozivý hlas. Všetci stŕpli a spozorneli, ale sa k činu nemali. Iba Ondrej Krivák nelenil, obliekol si teplú huňu, ktorú našiel zavesenú na klinci v pitvore, natiahol šubu na hlavu a do ruky schytil poľovnícku pušku a hybaj von... Za ním vyšiel aj mladý Lomen, ale už ho nedobehol. Krivák prekráčal sťažka sviežo napadaný sneh a mal namierené k zasneženým kríkom, ktoré sa črtali v diaľke. Keď podišiel bližšie k nim, znovu sa začul mumlavý dutý hlas, nuž neváhal a vystrelil. Vtom dobehol i Lomen, odhrnuli zasneženú kopu sena, ale pod snopmi našli iba starú cigánsku basu. O medveďovi nebolo ani chýru, ani slychu!... Trafený „medveď" bola teda basa kysáčskych hudobníkov, ktorí sa po veselom silvestrovaní v Petrovci pešo vracali neskoro v noci domov. Zastavili sa na salaši, lebo začalo husto snežiť, a zostali tam do rána. Pálenky – výslužky mali dosť, tak sa im domov neponáhľalo. Iba po dvoch dňoch ich akýsi známy vzal do saní a odviezol do Kysáča. Na basu celkom zabudli...

Katarína Pucovská

Twitter