Michal Harminc

110 výročie úmrtia Svetozára Hurbana Vajanského

Svetozár Hurban Vajanský sa narodil v Hlbokom a v Hlbokom si ho aj po 110 rokoch od jeho úmrtia pripomínajú ako jednu z najvýraznejších osobností slovenského národného života. V nedeľu 20. septembra 2026 si obec Hlboké a Evanjelický cirkevný zbor v Hlbokom pripomenú 110. výročie úmrtia svojho slávneho rodáka. Spomienkový program sa začne slávnostnými službami Božími v evanjelickom kostole. V Hlbokom už desaťročie pôsobí evanjelický farár Juraj Šefčík, selenčský rodák, ktorý bol dlhé roky farárom v Kulpíne. Neskôr bol farárom v Senici a seniorom Myjavského seniorátu a po aktívnej službe a odchode do dôchodku sa ujal administrátorovania malého hlbockého cirkevného zboru. Podieľal sa na rekonštrukcii historickej fary i miestneho kostola a dodnes udržiava kontakty medzi Slovákmi na Slovensku a v Srbsku.

 

Jozef Miloslav Hurban s rodinou, okolo roku 1857. Na obrázku Jozef M. Hurban, manželka Anna a deti Želmíra, Božena, Svetozar a Vladimír

 

Jozef Miloslav Hurban s rodinou, okolo roku 1857. Na obrázku Jozef M. Hurban, manželka Anna a deti Želmíra, Božena, Svetozar a Vladimír

 

110 výročie úmrtia Svetozára Hurbana Vajanského

 

110 výročie úmrtia Svetozára Hurbana Vajanského

 

Fara v Hlbokom

 

Fara v Hlbokom

 

Fara v Hlbokom

 

Juraj Šefčík pred oltárom v hlbockom evanjelickom kostole

 

Juraj Šefčík pred oltárom v hlbockom evanjelickom kostole

 

Autorka textu pred evanjelickým kostolom v Hlbokom

 

Autorka textu pred evanjelickým kostolom v Hlbokom

 

Svetozár Hurban Vajanský sa narodil 16. januára 1847 v Hlbokom ako najstarší syn Jozefa Miloslava Hurbana a jeho manželky Aničky Jurkovičovej. Jeho rodným domom bola evanjelická fara, ktorá je dodnes významnou historickou pamiatkou obce. Na jej priečelí sa nachádza pamätná tabuľa s textom:

„V tejto fare sa narodil dňa 16. januára 1847 slávny slov. básnik, spisovateľ a publicista Svetozár Hurban Vajanský."

Fara má pritom sama osebe pozoruhodnú históriu. Bola postavená v rokoch 1833 – 1836, teda pred takmer dvomi storočiami, a práve v tomto roku si Hlbočania pripomínajú 190 rokov od dokončenia jej stavby.

Pre Jozefa Miloslava Hurbana bola fara v Hlbokom domovom a pôsobiskom celých 45 rokov. Odtiaľ sledoval nielen slovenský národný život, ale aj udalosti v širšom slovanskom priestore. Do rodinného života Hurbanovcov pritom výrazne zasahovali aj väzby na Slovákov a Srbov vo Vojvodine.

Zaujímavé je už samotné meno Hurbanovho najstaršieho syna. Jozef Miloslav Hurban si zo študentských rokov v Bratislave odniesol priateľstvo so svojím „slovanským bratom" Svetozárom Miletićom (ktorého dvestoročnicu narodenia si pripomíname tohto roku), neskorším významným srbským politikom a vodcom vojvodinských Srbov. Na jeho počesť pomenoval svojho prvorodeného syna Svetozára.

Tak sa v mene Svetozára Hurbana Vajanského symbolicky spojili dva slovanské svety – slovenský a srbský. A toto prepojenie nebolo iba v mene.

Hurbanovci mali totiž k vojvodinskému prostrediu veľmi blízko. Jozef Miloslav Hurban vo svojich spomienkach hovorí aj o Starej Pazove, kam neskôr odišiel za farára jeho druhý syn Vladimír Hurban, narodený 5. mája 1850. Do srbského prostredia smeroval aj najmladší Hurbanov syn Bohuslav (1862 – 1889), ktorého rodičia poslali na výchovu a školenie do Nového Sadu, kde navštevoval tamojšie srbské gymnázium.

Vojvodina tak bola pre Hurbanovcov súčasťou ich rodinných, kultúrnych i národných kontaktov.

Tohtoročná spomienka v Hlbokom bude mať preto viacero rozmerov. Bude pripomienkou 110. výročia úmrtia Svetozára Hurbana Vajanského (zomrel 17. augusta 1916 v Martine), ale aj pripomenutím Hurbanovcov a ich historickej fary, ktorá bola po desaťročia jedným z centier slovenského národného života.

O Hlbokom a Hurbanovcoch aj TU: https://www.kulpin.net/archiv/22-aktuality/aktuality/11891-jozef-miloslav-hurban

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

logo-USZZ-2016-S-fin-podporou-rgb-150dpi

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články