Keď sa čas vracia do školských lavíc

Podrobnosti

Uverejnené 5. 07. 2026

Dvere reštaurácie Jela v Báčskom Petrovci v sobotu 27. júna 2026 prichádzajúci otvárali pomaly. Lebo cez ne vstupovali ľudia, ktorí so sebou prinášali takmer šesťdesiat rokov spomienok. Jeden po druhom sa objímali, usmievali, chvíľu sa mlčky obzerali a až potom zaznelo: „Ty si sa vôbec nezmenil!" Všetci vedeli, že to nie je celkom pravda. Vlasy zošediveli alebo celkom zmizli, tváre poznačil čas, pribudli vrásky i pomalší krok. No oči zostali rovnaké. V nich sa stále ukrývali sedemnásť- a osemnásťroční gymnazisti, ktorí v júni 1967 odkladali učebnice a s maturitným vysvedčením a veľkými plánmi vykročili do života.

Zišlo sa ich trinásť. Maturanti štyridsiatej generácie petrovského gymnázia, absolventi školského roku 1966/67. Bolo to ich dvanáste každoročné stretnutie od roku 2013. Chýbali iba dva roky, keď svet zastavila pandémia. Ani tá však nedokázala prerušiť priateľstvá, ktoré vznikli ešte v školských laviciach.

Medzi prítomnými bola aj Zuzana Medveďová Koruniaková, známa jazyková redaktorka. Hoci celý život zasvätila slovenčine, na gymnáziu patrila do prírodovedno-matematického smeru. S úsmevom pripomínala, že ich prvé veľké stretnutie sa konalo desať rokov po maturite. Potom prišlo dvadsaťročné, tridsaťročné, štyridsaťročné i štyridsaťpäťročné jubileum. Mimoriadne boli oslavy päťdesiateho a päťdesiateho piateho výročia.

„A o rok nás čaká šesťdesiatka," povedal ktosi od stola.

Na chvíľu nastalo ticho ktoré človeka prinúti uvedomiť si, akú dlhú cestu prešiel.

Táto generácia mala päťdesiatpäť maturantov. V školských matrikách sú zapísaní pod číslami 913 až 968. Vtedy sa už vedelo, že nasledujúca generácia bude generáciou tisíceho maturanta petrovského gymnázia.

Boli deťmi povojnového roku 1948. Najviac ich pochádzalo z Petrovca – až tridsaťtri. Ďalší prišli z Pivnice, Hložian, Starej Pazovy, Kulpína, Selenče, Erdevíka, Lugu, Báčskeho Nového Sela, Padiny, Begeča a dokonca aj z Československa.

Rozdelili ich do dvoch tried. Spoločensko-jazykový smer viedla profesorka Natália Kováčová, prírodovedno-matematický profesor Samuel Spevák. Obaja patrili k pedagógom, na ktorých sa nezabúda.

Prísni? Áno.

Nároční? Bezpochyby.

Nespravodliví? Nie.

Ich žiaci si dnes spomínajú, že profesori od nich vyžadovali veľa, pretože verili, že veľa dokážu. A mali pravdu. Takmer všetci pokračovali v štúdiu a z tejto generácie vyrástli uznávaní odborníci, učitelia, lekári, inžinieri, právnici či kultúrni pracovníci. Každý vo svojom odbore zanechal stopu.

V sobotu pri stole sa zhodli, že skôr boli iné časy. Jednoduchšie, možno skromnejšie, no krásne.

Nechýbali ani fotografie a staré tablo.

A jedno z nich ukrývalo jednu zvláštnosť.

Z mnohých generácií petrovského gymnázia sa neskôr zrodilo aspoň jedno manželstvo. No iba na table „békašov" tejto generácie akoby autor tabla tušil budúcnosť. Vysunul do stredu a vedľa seba totiž umiestnil Miroslava Šprocha a Jarmilu Struhárovú. O niekoľko rokov sa z nich stali manželia. Žiaľ, Jarka sa nedožila vysokého veku.

Nasledovalo počítanie aj ďalších, ktorí už na stretnutie neprídu.

Z prírodovedno-matematickej triedy zostalo nažive šestnásť spolužiakov, štrnásti už odišli navždy. Zo spoločensko-jazykovej triedy žije tiež šestnásť absolventov, no deväť sa tohto stretnutia nedožilo.

Niekto spomenie ich meno, iný doplní príhodu, ďalší si vybaví ich smiech. Takto človek nezomiera celkom. Žije dovtedy, kým naňho niekto spomína.

Pred piatimi rokmi ich na stretnutie prišlo dvadsať. Teraz trinásť. Čísla sa menia, ale hodnota týchto stretnutí rastie. Každé ďalšie je vzácnejšie než to predchádzajúce.

Keď sa v sobotu večer rozchádzali mysľou už smerovali k budúcemu letu. K šesťdesiatemu výročiu maturity.

Nech im aj ono prinesie radosť a dodá silu potom už na ceste k životnej osemdesiatke.

Katarína Pucovská

Twitter