(Úvaha o našom zanikaní)
Slováci vo Vojvodine, v dnešnom Srbsku, žijú od 18. storočia a dodnes si zachovali svoju kultúru a jazyk. V priebehu druhej dekády 21. storočia sa predsa začínajú tendencie nášho úpadku s perspektívou zániku. Mnohé sú dôvody prečo je to tak, no predsa dominujú ekonomicko-hospodárske a spoločensko-politické. Ale, povedal by kriticky naladený čitateľ, podobné aj horšie problémy boli aj v minulosti, a Slováci, Maďari, Rumuni, ... predsa tuná zotrvali! Áno, ale svet je dnes dynamickejší ako v minulosti, preto je ľudom (aj celým rodinám) teraz už omnoho ľahšie odsťahovať sa a zamestnávať sa ďaleko od rodiska. Svet je dnes aj omnoho menší, čiže vzájomne prepojený, rýchlejšie a bezpečnejšie sa človek dostane na druhý koniec kontinentu alebo planéty ... A aj ľudia sú dnes inakší, vzdelanejší, poznajú cudzie jazyky, zapojení sú na internet, komunikujú s celým svetom, ...Okrem toho, len malý počet ľudí je dnes viazaný k zemi, pozemku, pôde. Poľnohospodárstvo sa veľmi zmenilo, len menší počet domácností sa dnes zaoberá farmárstvom. Väčšina ľudí viac nemá takú pevnú väzbu so svojím dedičstvom, majetkom, pôdou, domom, všetko sa dnes môže ľahko predať. Skratka, každý – a najmä niekto mladý - dnes môže pomerne ľahko "zdvihnúť kotvu", odísť a začať nový život niekde inde ...
Pri opúšťaní prostredia nie je všetko jedno aké veľké je spoločenstvo, ktoré opúšťame. Keď z veľkej dediny odíde tisíc obyvateľov to sa možno ani nepocíti tak veľmi, ako to, keď z maličkej dedinky odíde sto ľudí. Tá dedinka je odsúdená na postupný zánik! Okrem toho, nie je všetko jedno kto odíde z jednej málopočetnej komunity. Niektorí členovia spoločnosti – najmä menšinovej - sú pre zotrvanie tej komunity veľmi dôležití! A práve toto je témou nášho textu ...
Najväčší problém s ktorým čelí naša menšinová spoločnosť je odchod školených, umelecký nadaných a organizačne schopných kádrov. Ako paradigmu si môžeme vziať jednu slovenskú dedinu v Banáte. V minulých 10-15 rokoch táto dedina sa zmenšila asi o tretinu, kým sa počet žiakov v dedinskej základnej škole za desať rokov zmenšil o polovicu. Ale pre túto dedinu najväčší problém predsa bol odchod tých niekoľkých ľudí, ktorí by napriek všetkému držali dedinu – najmä jej spoločenský a kultúrny život – pospolu. Pravdaže, potrebné je povedať že boli aj mladí ktorí odišli do miest študovať a potom sa z miest viac nevrátili späť na dedinu, ale niektorí z tých ukázali že aj z (predsa nie tak ďalekého) mesta mohli pomáhať svojmu rodisku (npr. organizačne, administratívne, ...).
Najprv z dediny odišla Katarína. Vynikajúca speváčka a tanečníčka, po ukončení strednej školy odišla do Nového Sadu kde sa vyškolila za profesorku slovenčiny na Oddelení slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty. Nevrátila sa domov, v rokoch 2009 – 2018 pracovala v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade a v roku 2015 bola jeho úradujúcou riaditeľkou. V rokoch 2013 – 2015 bola predsedníčkou Slovenského kultúrneho centra P. J. Šafárika z Nového Sadu. Okrem všetkého toho, Katarína je aj spisovateľka pre deti, za sebou má už niekoľko kníh. Životná cesta ju odviedla na Slovensko – od roku 2019 pracuje v Banskej Bystrici. Venuje sa slovenskému folklóru, je interpretka ľudových piesní a tancov, choreografka, režisérka, umelecká vedúca speváckych skupín a zberateľka. Je celkom jasné, že Katarínin odchod na Slovensko bol rovnako veľký problém ako pre jej rodnú dedinu tak aj pre celú komunitu vojvodinských Slovákov.
Potom z dediny odišiel Ivan. On najprv po ukončení strednej školy odišiel do Báčskeho Petrovca kde sa na oddelení Učiteľskej fakulte vyškolil za profesora triednej výučby. Vrátil sa do svojho rodiska kde potom takých pätnásť rokov pracoval ako učiteľ na dedinskej škole. Okrem práce na základnej škole, bol veľmi aktívny v dedinskom slovenskom kultúrno-umeleckom spolku ako tanečník, hudobník ale ešte viac ako organizátor práce spolku – písal projekty, pomáhal aby si základná škola, kultúrno-umelecký spolok a lokálny dom kultúry zadovážili potrebné technické vybavenia pre činnosť na pomerne vysokej úrovni. S politickými zmenami polovicou druhej dekády 21. storočia jeden kratší čas Ivan bol aj politický aktívny vo svojom okrese čím pomohol aj svojej dedine. Predsa, aj jeho životná cesta na konci odviedla na Slovensko. V Bratislave dnes už nepracuje vo svojom odbore ...
Z dediny odišla aj Martina. Tiež vynikajúca speváčka a tanečníčka, Martina po ukončení základného a stredného školenia odišla na Slovensko kde sa na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre vyškolila za profesorku biológie a geografie. Po ukončení študovania, vrátila sa do svojho rodiska a takých sedem rokov pracovala ako učiteľka na základnej škole. V dedine bola veľmi aktívna - v kultúrno-umeleckom spolku ako tanečníčka a speváčka, na základnej škole ako koordinátorka a choreografka školských tanečných zborov, organizátorka ekologických aktivít, inštruktorka a trénerka rekreačných tj. fitnes programov ... Predsa, po čase aj ona odišla (späť?) na Slovensko. Ani ona tam viac nepracuje vo svojom odbore.
Tri mladé, nadané a schopné osoby, svoje životy viac nevideli ani na dedine ani v Srbsku. Teraz, roku 2023, je celkom evidentné že je v minulých 10-15 rokov situácia veľmi podobná vo všetkých slovenských (maďarských, rumunských, ...) vojvodinských dedinách. Áno, sú tie väčšie dediny kde sa tieto procesy možno ešte nevidia, ale takých je dnes už len zopár. Veľká väčšina dedín je dnes ponechaná s veľmi málo mladých, schopných a školených ľudí, tam takmer už ani niet kádrov ktoré by vedeli organizovať a viesť spoločenský a kultúrny život na dedine, s cieľom zachovania a udržania slovenskej vojvodinskej komunity.
Jasné je že také dediny, dediny v ktorých kultúrny život viac neexistuje, dediny v ktorých sa kompletný spoločenský život zviedol na aktivity cirkvi, penzistov a lokálneho výboru najväčšej politickej strany, viac nemajú žiadnu budúcnosť, pravdepodobne už za niekoľko dekád celkom zaniknú.
Janko Takáč
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)