...a stalo sa to práve v dnešný deň
Bola jar roku 1929 a Kulpín sa zobudil do dňa, o ktorom sa ešte dlho rozprávalo. V ten deň, a bol štvrtok 18. apríla, sa od skorého rána dedinou niesol chýr: popoludní bude svadba, no nie obyčajná, ale svadba mládenca z Ameriky. Ľudia si šepkali jeho meno s rešpektom i zvedavosťou: John Kriska. V matrike ho síce zapísali ako Jovan, no on bol Ján Kriška – chlapec zo Silbaša, ktorého osud zavial za oceán. Keď mal dva roky, jeho rodina odišla do Ameriky. V meste Akron v štáte Ohio vyrastal medzi cudzími slovami a novými zvykmi, no doma sa stále niesla reč starého kraja. Po rokoch sa z neho stal mladý muž, pracovitý a odhodlaný. A súci na ženenie. Tamojšie devy sa nepozdávali ani jemu a ani rodičom a tak ho po dvadsiatich dvoch rokoch vyslali – nie natrvalo, len na návštevu – do rodného kraja. Pri rozlúčke zaznel aj príkaz: Príďte dvaja!
Svadba a mladomanželia Kriškovci sobášení 18.04.1929 v Kulpíne
Mládenec tu mal zostať dva-tri mesiace, no jeho pobyt sa natiahol na deväť mesiacov. Nie preto, že by nevedel odísť – ale preto, že predsa našiel dôvod zostať.
V Kulpíne ju uvidel prvý raz na dvore – Annu Melichovú. Devätnásťročné dievča v kulpínskom sedliackom kroji. Nebola nápadná, vytŕčavá, no mala v sebe čosi, čo Jána zastavilo. Odvtedy chodieval okolo ich domu častejšie, než by bolo treba. Najprv len náhodou. Potom už celkom zámerne.
Slovo dalo slovo, návštevy pribúdali, a napokon si sadli aj s rodičmi. Dohodli svadbu.
A tá svadba... bola taká, akú Kulpín dovtedy nevidel. Tí, čo boli pozvaní, sa tešili, tí, čo neboli, postávali pri plotoch a „čuduvali sa" – obzerali si ženíchove „pánske" šaty, jeho spôsoby, jeho reč, všetky tie drobné novoty z „bieleho sveta". A keď sa novomanželia postavili pred fotografa, každý chcel byť nablízku, aspoň na okraji záberu, aby si uchoval spomienku na ten deň.
No svadba bola len začiatkom.
Mladí Kriškovci sa krátko po nej pustili do vybavovania papierov. Nebolo to jednoduché – mená v matrike boli poprekrúcané, priezviská posrbčené, niektoré dokonca nesprávne zapísané. Každá chyba znamenala nové čakanie, nové vysvetľovanie. No nevzdali sa.
Keď mali konečne všetko v poriadku, zbalili si kufre. Trochu jedla, zopár šiat, pár drobností – a Anna išla v tom čo mala, vo svojom sviatočnom kroji. Vtedy netušila, že sa tento jej kroj raz vráti do rodného kraja.
Fotografie s rodinou a novomanželov pred odchodom do Ameriky
...a potom už nový svet
Cesta do Ameriky bola dlhá, no ešte dlhšia bola cesta, ktorá ju čakala tam.
V Akrone sa Anna učila všetko odznova – jazyk, šoférovanie, šitie, obchod. Nebolo to ľahké, no bola húževnatá. Čoskoro mali domček neďaleko luteránskeho kostola a Anna si otvorila malú predajňu šatstva. Tam, medzi látkami a niťami, si postupne vybudovala vlastný svet.
Narodili sa im deti – Johnny, Bob a Ruth.
Potom však prišli ťažké roky. Hospodárska kríza zasiahla aj ich. Život sa skomplikoval, istoty sa rozpadli. A tak sa rozhodli znovu začať – tentoraz na Floride.
V roku 1946 sa presťahovali do Seffneru. Deti boli ešte malé, peňazí nebolo nazvyš, no mali odvahu. Kúpili lacnú pôdu – dvadsať hektárov. Bývali v prenajatom byte a vlastnými rukami klčovali zarastenú zem. Sadili pomarančovníky, jeden po druhom.
Trvalo roky, kým stromy priniesli úrodu. No keď sa tak stalo, ich pomaranče boli výnimočné. Šťavnaté, sladké, vyhľadávané. Ich meno sa stalo zárukou kvality. Z malej farmy vyrástla prosperujúca rodina.
Postavili si dom, veľký a krásny, obklopený zeleňou. Synovia rástli, a tak Ján s Annou hľadali nové príležitosti. Založili firmu „Kriška a synovia" – venovali sa vŕtaniu studní. Darilo sa im. Zdalo sa, že nič nemôže ich šťastie narušiť.
A potom prišla rana. Veľká, boľavá.
V roku 1974 zahynul ich syn Johnny pri práci. Pri vŕtaní studne.
Ticho, ktoré po ňom zostalo, bolo ťažšie než akákoľvek námaha. Firma sa zatvorila. Život sa spomalil.
Ján sa utiahol k tomu, čo ho vždy priťahovalo – k písaniu. Stal sa novinárom a pracoval pre floridský denník The Tampa Tribune. Písal príbehy, možno aj preto, aby zabudol na ten svoj.
Anna vo svojom žiali ešte viac strážila svoje poklady. Medzi nimi aj kroj, v ktorom opustila Kulpín. Nikdy sa ho nevzdala. Bol pre ňu mostom medzi dvoma svetmi.
Odišla skôr než Ján, v roku 1992. On ju nasledoval o štyri roky neskôr, vo veku 91 rokov. Spolu odpočívajú na cintoríne na Floride.
No ich príbeh má aj pokračovanie.
Ruth Ann Kriska Pascoe v matkinej kašmerínke
Autorka textu v kroji, ktorý precestoval oceány
Ich dcéra Ruth v roku 2012 prvýkrát prišla do Kulpína. Vo veku 67 rokov zatúžila stáť na tej istej zemi, po ktorej kráčali jej rodičia. Priniesla aj matkin kroj. Odvtedy je uložený v Spolku kulpínskych žien.
A tak sa príbeh akoby uzavrel.
Alebo len čaká, kým si niekto znovu oblečie ten kroj, ktorý precestoval oceány, a život začne písať novú kapitolu.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)