Storočie od odchodu Júliusa Kubániho

Podrobnosti

Uverejnené 2. 07. 2026

Dňa 10. júla 2026 si pripomíname sto rokov od úmrtia Júliusa Kubániho (1875 – 1926), jednej z najvýznamnejších osobností dejín vojvodinských Slovákov. Len máloktorý človek zanechal v živote Báčskeho Petrovca a celej slovenskej komunity v bývalej Juhoslávii takú hlbokú stopu ako tento učiteľ, organizátor, národný buditeľ a neúnavný osvetový pracovník. Bol mužom, ktorý svoj život zasvätil službe národu a ktorého odkaz zostáva živý aj po sto rokoch. Dobová tlač uvádzala, že na jeho pohreb prišli tisíce ľudí a obrady vykonávalo päť evanjelických kňazov. V prostredí vojvodinských Slovákov išlo pravdepodobne o jeden z najväčších pohrebov medzivojnového obdobia. Bolo to verejné poďakovanie človeku, ktorý formoval celé generácie.

Július Kubáni (Kubány) sa narodil 10. júna 1875 v Hložanoch. Základnú školu navštevoval v rodisku, neskôr v Petrovci a v Budapešti absolvoval prvé dva ročníky gymnázia. Po ukončení štúdií sa vrátil do Petrovca ako učiteľ a práve tu rozvinul svoju mimoriadne bohatú pedagogickú, kultúrnu, hospodársku i spoločenskú činnosť.

Do dejín sa zapísal predovšetkým ako jeden z hlavných iniciátorov založenia Slovenského reálneho gymnázia v Petrovci. Stál na čele gymnaziálneho kuratória i stavebného výboru a po otvorení školy sa stal jej prvým dočasným riaditeľom. Popritom pôsobil ako riaditeľ ľudovej školy a celý svoj pedagogický život venoval výchove mladých generácií. Jeho organizačný talent, pracovitosť a prirodzená autorita z neho urobili jednu z vedúcich osobností slovenského školstva vo Vojvodine.

Kubániho zásluhy však ďaleko presahovali školské prostredie. Bol spoluzakladateľom slovenskej kníhtlačiarne a iniciátorom vzniku nakladateľského spolku, ktorý vydával noviny Národná jednota. Pričinil sa o založenie Roľníckeho združenia i hospodárskej školy, aktívne pôsobil v prvom Petrovskom spevokole, kde bol zbormajstrom, a nechýbal ani pri založení Československého zväzu v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, v ktorom vykonával funkciu tajomníka. Takmer niet významnej slovenskej ustanovizne medzivojnového Petrovca, pri ktorej zrode by nebolo jeho meno.

Jeho život mal však aj trpké kapitoly. Na začiatku prvej svetovej vojny sa stal obeťou politických perzekúcií. Pre svoje slovenské národné presvedčenie a organizovanie kultúrneho i politického života bol zatknutý a v roku 1914 vojenským súdom v Petrovaradíne odsúdený na trest smrti za údajnú vlastizradu. Rozsudok síce nebol vykonaný, no Kubáni musel odísť na front. Do Petrovca sa vrátil až po skončení vojny, v novembri 1918, aby sa opäť naplno pustil do práce pre svoj národ.

Popri organizačnej činnosti mal cit aj pre kultúru a literatúru. Práve jemu vďačí významný slovenský prozaik Ján Čajak za jeden rozhodujúci impulz na začiatku svojej literárnej dráhy. Ako neskôr spomínal publicista Jozef Sliacky, Kubáni bez autorovho vedomia poslal do redakcie Čajakovu prvú poviedku Predaj hory, ktorá vyšla v roku 1903 v Národných novinách. Tento čin pomohol prekonať autorovu ostýchavosť a otvoril cestu jednému z najvýznamnejších slovenských prozaikov Dolnej zeme.

Významnú úlohu zohrávala aj jeho rodina. S manželkou Máriou Profantovou, rovnako učiteľkou, vychovali dcéru Vieru Kubániovú, ktorá sa stala prvou absolventkou petrovského gymnázia s vysokoškolským vzdelaním a neskôr aj jeho prvou profesorkou. Aj týmto spôsobom pokračovalo dielo, ktoré Július Kubány začal budovať. Toto dielo dodnes nasleduje aj jeho vnučka RNDr. Oľga Fejdiová, CSc., ktorá pravidelne navštevuje Petrovec a Slovenské národné slávnosti.

Oľga Fejdiová bola v Petrovci aj v roku 2000, keď spolu s vtedajšou riaditeľkou Vierou Boldockou odhalili pamätnú tabuľu Júliusovi Kubánymu v gymnaziálnej budove (Foto Jaroslav Grňa)

Keď 10. júla 1926 vo veku 51 rokov náhle zomrel na následky mozgovej porážky, slovenská verejnosť to vnímala ako obrovskú stratu. Dobová Národná jednota, ktorá celú titulnú stranu vydania z 15. júla 1926 venovala jeho pamiatke, napísala slová, ktoré dodnes vystihujú podstatu jeho života: „Keď chceme charakterizovať zosnulého, tak najlepšie vystihuje jeho život – práca za národ." Noviny ďalej pripomenuli, že nebolo dňa, aby nemyslel na povznesenie svojho ľudu, a že bol pripravený zaň obetovať aj vlastný život.

Jeho pohreb sa stal jednou z najväčších udalostí v dejinách dolnozemských Slovákov. Prítomnosť tisícich smútiacich bola dôkazom mimoriadnej úcty, ktorú si počas života získal.

Silné slová zazneli aj pri jeho rakve. Učiteľ Michal Kellenberger pripomenul: „Nesmieme nikdy zabudnúť na to, že nebyť jeho vytrvalého dopisovania a agitovania, Petrovec a juhoslovanskí Slováci by nemali svojské gymnasium." Historik Ján Podhradský zasa napísal, že keby Kubány neurobil pre slovenský národ nič iné, iba sa pričinil o založenie gymnázia, aj to by stačilo na to, aby sa jeho meno natrvalo zapísalo do dejín.

Bol totiž človekom, ktorý dokázal spájať ľudí, presadzovať odvážne myšlienky a premieňať ich na skutočnosť. Vďaka jeho neúnavnej práci vznikli ustanovizne, ktoré formovali celé generácie vojvodinských Slovákov a dodnes predstavujú piliere ich národného a kultúrneho života.

V nekrológu Národnej jednoty sa priamo píše, že zomrel na porážku ako následok prepracovanosti a že táto prepracovanosť bola dôsledkom jeho práce pre národ. Samozrejme, ide o dobovú interpretáciu, no dobre vystihuje, ako ho vnímali súčasníci – ako človeka, ktorý sa doslova rozdal pre spoločnú vec.

V priebehu necelých ôsmich rokov pomohol vytvoriť základy školstva, kultúry, vydavateľstva, hospodárskeho života i spolkovej činnosti. Práve tento pohľad ukazuje, že nebol iba jedným z národovcov, ale jedným z hlavných tvorcov modernej slovenskej komunity vo Vojvodine.

"Nesmieme nikdy zabudnúť na to, že nebyť jeho vytrvalého dopisovania a agitovania, Petrovec a juhoslovanskí Slováci by nemali svojské gymnasium," povedal nad Kubániho rakvou učiteľ Michal Kellenberger. Pri príležitosti prvého výročia jeho úmrtia Kellenberger, správca Ľudovej školy a člen gymnaziálneho kuratória, mu venoval báseň:

7. 7.1927 Národná jednota

Katarína Pucovská

Twitter