Ján Vozár (1940) a Zuzana rod. Čemanová (1941) vlani (2025) oslávili 65 rokov manželstva, čo je v slovenskej zvykovej tradícii považované za kamennú svadbu – vzťah odolný ako kameň. Tohto roku 13. januára Ján oslávil 86 rokov. Pri tejto príležitosti sme si spolu s jeho najbližšími zalistovali v rodinnom albume.
Ján sa narodil v Kysáči a pochádzal z mnohodetnej rodiny. Bratia Pavel, Ondrej, Michal spolu s Jánom hrávali za Futbalový klub Tatra. Sestra Mária (teraz Gašková) bola zo súrodencov najmladšia.
Ján s bratom Pavlom
Ján ako najstarší z bratov prebral práce na poli, kým súrodenci šli na remeslá; stali sa z nich tesár, zámočník a vodoinštalatér. Okrem toho si Ján privyrábal aj u mäsiara Vozára, šikovný bol najmä pri zabíjaní býkov. Neskoršie sa pri ňom priučili obaja zaťovia Pavel Šuľan a Ján Červený a chodili všetci traja spoločne zabíjať u zákazníkov v Kysáči.
Láska medzi Jánom a Zuzanou sa zrodila na svadbe u Macákov, kde Zuzana bola družica a Ján prišiel s kočom a koňmi. Vtedy sa svadobníci vozili na koči po ulici a okrem toho sa tak prevážali aj duchny, keď sťahovali výbavu mladej nevesty.
Zuzana a Ján ako verenci
Asi o rok sa sobášili. V ten istý deň, 23. novembra 1960 sa sobášil aj Jánov mladší brat s Annou rod. Ivákovou.
Zuzana pochádzala z kováčskej rodiny, kde sa vedelo a chcelo pracovať.
Zuzana (dieťa v strede) s rodinou svojej matky rod. Agárskej
Mladá nevesta priniesla do domu pracovité ruky a šľachetné srdce. Starala sa o Jánových, ešte vtedy malých školopovinných súrodencov, ako aj o starých rodičov, ktorí tiež bývali v tomto viacgeneračnom rodinnom dome počítajúcom 11 členov.
Jánovi starí rodičia Vozárovci
Okrem každodenných domácich prác a starostlivosti o statok a hydinu, Zuzana sa zúčastňovala aj všetkých prác v poli i vo vinici.
Práce v poli u Vozárov
„Vyvaľčokuvanie" izby
Sama sa naučila aj „vaľčokuvať". Zo začiatku s andikou Annou Čemanovou (bratovou manželkou) vaľkovali „preňú, zaňú chyžu a gong" doma, u príbuzných a neskoršie si na takýto spôsob aj privyrábali.
Dnes sú Ján a Zuzana stále aktívni a sami sa starajú o dom, dvor a priedomie a tešia sa, že sú si sebestační. Záleží im na rodinnej súdržnosti, ktoré podporujú aj ich dcéry Zuzana Šuľanová a Anna Červená.
Zuzana so staršou dcérou Zuzanou
Návštevy svojich najbližších, ako hovoria, sú im vzácne, najmä keď ich navštívia pravnúčatá: Sergej, Dário, Dávid a Marian.
Zabíjačka u Vozárov v minulosti
Dnes žijú v dome, ktorí zdedili, resp. od vlani bývajú v „chyžke na dvore", kde im zaťovia zariadili útulný kútik, prispôsobený potrebám seniorov. Starodávny dom je svojráznym návratom do minulosti, kde sa v dobrom stave zachoval starodávny nábytok a celková výbava izieb. Inak to nie je ani na dvore, kde je v pôvodnom stave zachovaný a vymaľovaný a „vyvaľčokuvaný hambár", je tu aj „čardák", poľnohospodárske náčinie, náčinie na spracovanie konopí a iné drobnosti používané v domácnosti v minulosti, ktoré dnes už nevieme pomenovať.
Ako hovoria, všetko si zhonobili a zvládali spoločne a vzájomne si od samého začiatku boli veľkou podporou. Vždy vychádzali z toho, čo si sľúbili pri oltári. Láska podľa nich má byť prítomná v dobrom a v zlom, v chudobe a v bohatstve, v zdraví a chorobe. To je pevný základ, uholný kameň manželstva.
Výlet do kúpeľov (Zuzana, V. Porubská, R. Surový, E. Surová)
Zuzana po konfirmácii (v strede pán farár P. Turčan)
Zuzana ako účastníčka kurzu Červeného kríža roku 1958 (v poslednom rade štvrtá zľava; v strede učiteľka V. Porubská)
Celý dom dýcha spomienkami
Daniela Marčoková
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)