O Kulpíne

Anna Vozárová, najstaršia obyvateľka Kysáča

Takmer storočie v pamäti jednej ženy

Nie každý má to šťastie niesť v pamäti takmer celé jedno storočie. Anna Vozárová, rodená Martišová, sa dožíva úctyhodných 98 rokov. Je najstaršou obyvateľkou Kysáča – tichou svedkyňou čias, ktoré dnes poznáme už len z rozprávania a historických kníh. Patrí do generácie, ktorá prežila radikálne zmeny 20. storočia. Pamätá si svet bez moderných technológií, svet vojen, premien i nových začiatkov.

Detstvo v inom svete. Anna sa narodila 3. marca 1928 do rodiny poľnohospodárov. Spomína si na časy, keď sa doma svietilo lampou, voda sa nosila zo studne a deti pomáhali v domácnosti od útleho veku. Spomienky na detstvo sú neoddeliteľne spojené s prácou na járaši a v poli.

 

Rodičia: Anna rod. Orgovánová (1908 – 2002) a Ján Martiš (1905 – 1944)

 

Rodičia: Anna rod. Orgovánová (1908 – 2002) a Ján Martiš (1905 – 1944)

 

Matka sa ako 36-ročná vdova sama starala o dve dospievajúce dcéry: Máriu a Annu

 

Matka sa ako 36-ročná vdova sama starala o dve dospievajúce dcéry: Máriu a Annu

 

„Ako deti sme nemali hračky," spomína Anna Vozárová, „ale vedeli sme sa radovať z maličkostí."

 

„Ako deti sme nemali hračky," spomína Anna Vozárová, „ale vedeli sme sa radovať z maličkostí."

 

Roky, ktoré neboli ľahké. Počas druhej svetovej vojny zažila rodina chvíle hrôzy, najmä keď sa museli skrývať. Na rozdiel od obyvateľov takmer z celej (dnes Masarykovej) ulice, ktorých 13. októbra 1944 vyhnali do jám na konci dediny, Anna s matkou a sestrou zostala ukrytá vo svojom dome. Vojaci prechádzali okolo, no vďaka tomu, čo vníma ako Božiu ochranu, prežili toto obdobie bez väčšej ujmy.

 

Otec sa z vojny nevrátil (Ján Martiš, tretí zľava)

 

Otec sa z vojny nevrátil (Ján Martiš, tretí zľava)

 

Spomína aj na solidaritu medzi ľuďmi a ťažké podmienky, ktoré nasledovali bezprostredne po vojne. „Bolo šakovako, žilo sa ťažko, ale pomáhali sme si."

 

Sestra Mária s manželom Michalom Németom na móbe u Vozárov

 

Sestra Mária s manželom Michalom Németom na móbe u Vozárov

 

Manželstvá sa uzatvárali vo veľmi mladom veku, často už v osemnástich rokoch, pričom o výbere partnera rozhodovali skôr rodičia alebo praktické okolnosti než romantické predstavy.

„Domov nás frajeri nevodili. To len tak bolo. Mój Jano, keď sa chcel ženiť, prišiel poľa nás a on mi to povedal, či sa vydám – a ja hotová."

 

Anna (celkom vpravo) so sestrou, matkou a manželom v prvý deň po svadbe

 

Anna (celkom vpravo) so sestrou, matkou a manželom v prvý deň po svadbe

 

Svadba sa konala v čase veľkej povojnovej chudoby 17. januára 1946, bez veľkých osláv. Anna bola 17-ročná, Ján mal 23 rokov: „My sme sa vtedy nepoznali, pred svadbou sme sa ani raz nebozkali. A pekne sme žili s mužom".

Odievanie pri dôležitých životných udalostiach podliehalo tradícii, no bolo obmedzené finančnými možnosťami rodín. Kým Anne mama kúpila bielu látku so zelenými niťami, aby sa ušili nové šaty na spoveď „na prútike šitie", svadobný odev bol skromnejší, parta bola stará a požičaná, bez stužiek a perál okolo hrdla. „V ten istý deň sa sobášila aj pajtáška Vargovka a tá bola celá nová." Svadby tak odhaľovali sociálne rozdiely. Extrémna chudoba sa prejavovala aj v obuvi; najmä deti nemali poriadne topánky, často chodili bosé alebo v šitých zepách a museli si pomáhať improvizovanými prostriedkami.

 

Anna Vozárová, najstaršia obyvateľka Kysáča

 

Rodina ako najväčšie bohatstvo. Na Mikuláša 6. decembra toho istého roku sa narodila dcéra Anka.

 

Anna Vozárová, najstaršia obyvateľka Kysáča

 

Svoj vzťah s manželom opisuje s veľkou pokorou: „On bol ten múdry a ja som bola ako deti."

Ján pochádzal z mnohodetnej rodiny. Deti sa rodili doma, za pomoci baby, čo bolo v tej dobe prirodzené a bežné. U Vozárov bolo deväť detí „ako gance", no štyri v útlom veku zomreli na záškrt (diftériu).

„Mať naša boli dobrá. Oni velmo do kostola chodili obidvaja. V nedeľu ja umývam riad – a oni za stolom spievajú, veriaci."

 

Foto: Michal Madacký

 

Foto: Michal Madacký

 

Žili v dome s rodičmi, no svokor rýchlo umrel, ako 56-ročný. A tak sa Ján stal gazdom. Gazdovanie zahŕňalo tvrdú prácu na poli s koňmi a okrem toho pracoval v mlyne. Anna sa starala o domácnosť, deti a venovala sa šitiu spavačiek, ktoré predávala. Mala šijací stroj značky Singer.

 

Anna Vozárová, najstaršia obyvateľka Kysáča

 

So svojím manželom Jánom Vozárom prežila 47 rokov. Spoločne vychovali dve deti, Annu a Jána, ktorý nás pred dvomi rokmi navždy opustil. Hoci cíti nesmierny smútok nad stratou syna, Anna to poníma ako Božiu vôľu a pokorne znáša tento životný údel.

 

Anna Vozárová, najstaršia obyvateľka Kysáča

 

Dnes sa teší z troch vnukov (Vladimír, Jaroslav a Miroslav) a piatich pravnukov (Vladimír, Andrej, Boris, Denis a Miroslav).

Nedostatok a komunitná súdržnosť. V období starej povojnovej Juhoslávie bola chudoba bežnou súčasťou života. Strava bola jednoduchá, lahôdkou boli kífle alebo hrubuo rejteša. Cukor bol veľkou vzácnosťou. Matka rozprávačky bola známa ako vynikajúca kuchárka na svadbách, čo ovplyvnilo aj ňaničku, ktorá neskôr pomáhala pri pečení tort svojej neveste Anne pre rodinné oslavy a svadby v dedine.

V minulosti bola ulica centrom spoločenského diania, kde sa susedia pravidelne stretávali na diváne na lavičkách alebo si vyniesli šamlíky (stolčeky). Významnou udalosťou bol príchod prvých televízorov po vojne, kedy sa aj mladí aj starí schádzali poľa susedov, keď báťa Macákov vyložili televízor do obloka. S nostalgiou spomína na priadky – večerné stretnutia dievčat a chlapcov pri kolovratoch, kde sa spievalo a mladíci dievčatá doberali.

 

Príbuzní a susedia

 

Príbuzní a susedia

 

Tajomstvo dlhého života. Napriek celoživotnej fyzickej námahe rozprávačka uvádza, že nebývala chorá. Problémy s nohami sa objavili až v pokročilom veku.

„Treba veľa pracovať, menej sa hnevať a byť vďačný".

Jej dni dnes plynú pokojne – rada prelistuje modlitebnú knihu a porozpráva sa s rodinou. Pamäť jej stále slúži a jej rozprávanie je živé a plné detailov. Napriek hluchote a slabnúcemu zraku si zachováva jasnú myseľ a vieru. S lesknúcimi očami sa priznáva, že „nie je dobre zaveľa žiť", no prijíma každý deň s modlitbou.

 

Pri kalení a úprave kostola spolu s matkou a sestrou

 

Pri kalení a úprave kostola spolu s matkou a sestrou

 

„Uši nepočujú oči oslepujú. Ešte ďakujem Bohu za rozum. Modlím sa Pánu Bohu, od rána do večera sa oddávam. Tu som nie samá, lebo som s ním. Do kostola nemôžem ísť, ale Pán Boh dali včera, zdalo sa mi, že z preňej chyži spievali ako v chráme kostolnú pesničku. A tak chcem Pánovi slúžiť do konca. Pán Boh, koho vyvolí, ten nezahynie. A všetci spasení nemôžu byť – to sa vie."

Najšťastnejšie chvíle v mojom živote boli, keď sa mój Janko oženiv. Velmo sme sa mali rady s Ankou nevestou, naveky. Ona chodila do ambulancie robiť. Potom keď prišla, ja som ju čakala s večerou. No a teraz som v posteli, tak neviem, nemôžem nič len čakať, čakať na Anku, čo mi donesie jesť."

 

Anna Vozárová, najstaršia obyvateľka Kysáča

 

Čo by som odkázala mladým? Aby si vážili to, čo majú. Ja by som chcela, že by všetci chodili do kostola a že by sa obrátili, že by sa vrátil taký život. Lebo vidíš teraz, čo je to? Mladí málo žijú spolu. Spoznajú sa a chytro rozídu. To nie je dobre. Naši starí vraveli: „Akého vtáčika si si vybrala, s takým lietaj."

Takmer sto rokov života sa nedá zhrnúť do jedného článku – no stačí jeden úsmev, aby sme vedeli, že bol naplnený. Zostali spomienky o časoch nedostatku a zanikajúcom svete, kde tvrdá práca a chudoba boli vyvažované súdržnou komunitou, pevnou vierou v Boha, duchovnou vyrovnanosťou, trpezlivosťou a prijatím osudu, ktorý človeku určil Boh.

 

Matka Anna sa dožila 94 rokov. Sestra Mária sa dožila 92 rokov. Anna sa dožíva 98 rokov.

 

Matka Anna sa dožila 94 rokov. Sestra Mária sa dožila 92 rokov. Anna sa dožíva 98 rokov.

 

Oddávky u Vozárov (mladomanželia Anna a Pavel Tótovci, svadobí rodičia a brat Ján)

 

Oddávky u Vozárov (mladomanželia Anna a Pavel Tótovci, svadobí rodičia a brat Ján)

 

Anna Vozárová, najstaršia obyvateľka Kysáča

 

Daniela Marčoková

 

You have no rights to post comments

logo-USZZ-2016-S-fin-podporou-rgb-150dpi

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články