Najvýraznejšou osobnosťou v dejinách Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v začiatkoch jej pôsobenia bol nesporne biskup Adam Vereš. Ešte počas spoločnej nemecko-slovenskej evanjelickej cirkvi bol uznávanou autoritou. Podstatne sa zaslúžil o osamostatnenie Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. v Juhoslávii, ktorú do značnej miery zriaďoval a potom od roku 1929 viedol ako najvyšší jej predstaviteľ – biskup. Adam Vereš, prvý biskup Slovenskej evanjelickej augsburského vyznania cirkvi v Juhoslávii sa narodil 15. novembra 1883 v Starej Pazove, vo vtedajšom Rakúsko–Uhorsku a zomrel 2. november 1931 v Novom Sade vo vtedajšom Juhoslovanskom kráľovstve. „Jeho predčasná smrť bola nesmiernou stratou pre SEAVC a slovenskú menšinu v Juhoslávii a najmä pre cirkevný zbor v Iloku. Jeho telesný život uhasila silná cukrovka a tuberkulóza 2. novembra 1931, v 48. roku života v Novom Sade. Pochovaný bol 5. novembra v Iloku." Uvádza sa to v knihe Farári Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v Juhoslávii v rokoch 1921 – 1996.
Pavel Čáni, Biskup Adam Vereš, olejomaľba, 1998
Ako znak vďaky a spomienky na biskupa Adama Vereša, ktorý pôsobil v Iloku (dnes v Chorvátsku), na námestí pred cirkevným domom, ktoré od roku 2002 nesie jeho meno, je umiestnená bronzová busta a na novo vybudovanom cirkevnom dome je postavená pamätná tabuľa. Bustu zhotovil umelec Stjepan Periškić z Báču.
Adam Vereš sa narodil rodičom Adamovi a Márii rod. Kiršnerovej. V knihe Farári Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v Juhoslávii v rokoch 1921 – 1996 sa uvádza:
Prvé tri triedy základnej školy vychodil v rodisku a štvrtú v Ugrinovciach, kde jeho otec bol obecným notárom. Roku 1902 maturoval na gymnáziu v Zemune a teologické štúdiá ukončil vo Viedni a diplom nostrifikoval v Bratislave. Ako študent vo Viedni bol podpredsedom slovenského spolku Národ.
Za kňaza bol vysvätený biskupom Gustavom Scholtzom 1. novembra 1906. Rodinu si založil s Boženou Kopovou, a ich manželstvo bolo požehnané dvomi synmi: Ivanom a Vladimírom, obaja boli evanjelickými kňazmi.
Ako kňaz najprv pôsobil medzi Slovákmi v Gornej Mitropolji, v Bulharsku, kde vtedy žilo približne 650 Slovákov, evanjelikov, prevažne pôvodom z Vojvodiny. Bol ich prvým farárom a pôsobil tu od 15. novembra 1906. V roku 1909 prešiel za farára do nemeckého evanjelického cirkevného zboru v Krčedíne a stadiaľ v roku 1916 do susednej Bešky. Ako farár v Beške založil v slankamensko-krčedínskych viniciach (dnes Slankamenské vinohrady) školu, v ktorej dlhší čas i sám vyučoval. V bývalom chorvátsko-slavónskom senioráte ešte v pomerne mladom veku sa stal konseniorom. Po utvorení sriemskeho slovenského seniorátu v roku 1921 prešiel za farára do vtedy okresného mestečka Ilok, kde po odchode Ferdinanda Kraftu na Slovensko bol zvolený i za sriemskeho seniora. Ešte predtým, roku 1920 sa stal predsedom tzv. Spravujúceho výboru dočasného najvyššieho správneho orgánu všetkých evanjelikov, ktorí sa po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie ocitli v novoutvorenom štáte Srbov, Chorvátov a Slovincov.
V Iloku ako tretí farár tamojšieho evanjelického cirkevného zboru pôsobil požehnane temer desať rokov. Pričinil sa o otvorenie štátnej školy so slovenskou vyučovacou rečou. To isté dosiahol vo filiálnom zbore v Lugu. Vymohol i učiteľský kurz pre slovenských učiteľov, ktorý bol organizovaný v Novom Sade. Urobil i všetky prípravy pre výstavbu katedrálneho kostola v Iloku, ibaže zákerná choroba a náhla smrť ho znemožnili započaté dielo dokončiť.
Adam Vereš zohral dôležitú úlohu aj pri Osamostatňovaní sa Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Juhoslávii ako i pri jej ďalšom organizovaní. Na dištriktuálnom konvente v Starej Pazove v roku 1925 bol vymenovaný za biskupského administrátora Slovenského evanjelického a. v. dištriktu a 3. januára 1929, ho zvolili i za prvého biskupa SEAVC v Juhoslávii. Do úradu biskupa ho uviedol biskup Západného dištriktu SECAV na Slovensku Dr. Dušan Fajnor v Starej Pazove 18. septembra 1929. Za svoje zásluhy v práci na cirkevnom poli bol vyznamenaný roku 1922 Rádom svätého Sávu 3. stupňa, roku 1929. Rádom sv. Sávu 2. stupňa a 1930. Rádom Bieleho orla 5. stupňa.
Ako biskup zozbieral údaje a roku 1930 vydal knihu Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a. v. v kráľovstve juhoslovanskom v slove a v obrazoch.
Jeho predčasná smrť bola nesmiernou stratou pre SEAVC a slovenskú menšinu v Juhoslávii a najmä pre cirkevný zbor v Iloku. Jeho telesný život uhasila silná cukrovka a tuberkulóza 2. novembra 1931, v 48. roku života, v Novom Sade. Pochovaný bol 5. novembra v Iloku.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)