Počet obyvateľov

68. Literárne snemovanie

Slovenské vydavateľské centrum (SVC), časopis Nový život a Slovenský kultúrny klub v Srbsku usporiadali v sobotu 18. 05. 2024 v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade. 68. literárne snemovanie. Témy literárneho snemovania: 75 rokov Nového života a životné jubileá slovenských vojvodinských dejateľov: Viera Benková (85), Michal Harpáň (80), Víťazoslav Hronec (80), Dalimír Hajko (80) a Jozef Klátik (75). V mene hostiteľa prítomných privítal Ladislav Čáni. Snemovanie zahájili Zdenka Valentová Belićová, šéfredaktorka časopisu Nový život a Vladimír Valentík, riaditeľ SVC. Na úvod snemovania Cenu Nového života za rok 2023 odovzadli Samuelovi Koruniakovi za text Prof. Daniel Dudok – jeden z významných priekopníkov našej slovakistiky. V mene odbornej komisie zdôvodnenie prečítala Annamária Boldocká Grbićová a cenu prevzala matka laureáta Zuzana Medveďová Koruniaková.

 

68. Literárne snemovanie

 

68. Literárne snemovanie

 

68. Literárne snemovanie

 

68. Literárne snemovanie

 

68. Literárne snemovanie

 

68. Literárne snemovanie

 

68. Literárne snemovanie

 

Zdenka Valentová Belićová prečítala referát na tému 75 rokov Nového života. Nasledovali príspevky:

1. Víťazoslav Hronec: Kľúčové slovká: malosť pomerov, predpojatosť
2. Adam Svetlík Medzi dvoma ohňami
3. Viera Benková: Jeden z tvorivých a netvorivých dní 85 ročnej autorky
4. Etela Farkašová: Viera Benková: autorka a spoluautorka
5. Zuzana Čížikova Osobnosti, monumenty a iné veličiny v menšinovej literatúre (k jubileám V. Benkovej, V. Hronca a M. Harpáňa)
6. Marína Šimáková-Speváková: Michal Harpáň - literárny vedec v preklade a o preklade.
7. Jana Domoniová: Ku knihe O Paľovi Bohušovi Michala Harpáňa
8. Martin Prebudila: O Hajkovi
9. Samuel Koruniak: Súpis (niektorých) prác Dr. Márie Myjavcovej v 21. storočí - v kontexte jej nedožitých deväťdesiatych narodenín.
10. Vladimír Valentík: Jozef Klátik — vrstovník Nového života
11. Katarína Pucovská: Spomienka na Daniela Pixiadesa

Viera Benková, naša známa poetka, prozaička, spisovateľka pre deti a novinárka oslávila 23. apríla 2024 životné jubileum – 85. narodeniny. Dnešné Literárne snemovanie, najstaršie kultúrne podujatie vojvodinských Slovákov, sa v tomto roku zorganizovalo po 68.-krát a jeho začiatky siahajú do rokov, keď aj tohtoročná najstaršia jubilantka začínala tvoriť. A aké boli tie jej začiatky dozvedáme sa z jej článku v knihe Samovzdelávací krúžok Sládkovič, ktorá vyšla pri príležitosti päťdesiateho výročia žiackeho samovzdelávacieho krúžku Sládkovič na gymnáziu Jána Kollára v Petrovci. V zborníku prác zo sympózia v Báčskom Petrovci 3. októbra 1975 v texte Viery Benkovej čítame:

"Október 1953. Nesmelo zapisujem prvé verše, ktoré sa mi túlajú rozpálenou hlavou. Báseň sa menuje Čakám a čakať budem. Robím si denníkové záznamy, zapisujem každú básničku, ktorú úchytkom a inšpirovaná dákymi modrými očami píšem večer, keď všetko vôkol mňa spí, len mesiac strapatý díva sa mi do okna.

Keď mesiac svieti,
pusto, ticho je —
len v srdci nejak
hlucho je.

Kraskovsky hlasno dovolávam sa farieb prvej lásky, ktorá prešla povedľa mňa ako divoký víchor a zanechala po sebe iba prach. Nesmelo zdôverujem sa najintímnejšej priateľke: »Aj ja píšem básne...« a pritom sa červenám, akoby to bolo zakázané. Sú to vlastne iba pokusy, básňami a prózou vypísané písanky, ktoré, keď sa dnes v nich prehŕňam, podobajú sa mi na stopy stračích nôh, chcem sa ich dajako zriecť, ale pritom by som bola iste ukrátená o tú našu mladosť, ktorá sa kalila práve na petrovskom gymnáziu, a najmä na tradíciách krúžku Sládkovič.

Roku 1955 mala som šesť vypísaných písaniek, plných básní a kde-tu aj prózy. Moje básnické cykly som nazvala Rany sveta, Zelené ruže, Kanál, Brezy, Rodná zem volá a Vidiny. Šesť písaniek vypísaných neistým, neformovaným žiackym rukopisom. Básne napísané v období rokov 1953—1955. Hanblivo, až nesmelo ponúkla som raz tieto písanky profesorovi slovenčiny Jánovi Kmeťovi, ktorý v tom čase prednášal aj mne a bol aktívny nielen ako profesor, ale aj ako hlavný redaktor časopisu Nový život. S dôverou som mu ich dala, dúfajúc, že dačo v nich nájde. Kmeť v tom čase býval u Korošov, na uhle Masarykovej a Svätoplukovej ulice, v dome, popri ktorom som často prechádzala a mala príležitosť sa s ním stretnúť. A prešlo vari hodne času, kým zaneprázdnený profesor prezrel tieto písanky a zavolal ma do Korošov na rozhovor. Pamätám sa, že som sa zmietla čakajúc ho v jeho pracovni. Na stene samé knihy, portréty Sládkoviča a Hviezdoslava. Čakala som na jeho posudok ako odsúdený na trest. Ale on mi priateľsky a veľmi opatrne poradil, aby som tieto básne zaslala na literárny krúžok Sládkovič, kde sa takéto práce čítajú a kde už mnohí afirmovaní básnici a spisovatelia čítali svoje literárne práce. Odtiaľ moje básne vyleteli do sveta, to bola ich prvá škola." (Úryvok)

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články